Na rozdiel od iných prípadov zloprajnosti potešenie z vnútorných rozbrojov v ĽSNS nie je prejavom zlej výchovy.
Súvisiaci článok Mazurek, Uhrík a ďalší dvaja končia vo vedení ĽSNS Čítajte Naopak, kým pri iných stranách by sme azda mohli diskutovať, čo bude štiepenie znamenať pre mladý slovenský stranícky systém či politickú stabilitu krajiny, nič z toho sa ĽSNS netýka. Niečo také odporné a zavrhnutiahodné by skrátka malo nebyť.
Vývoj je o to potešujúcejší, že vnútorný rozkol je vlastne jediný „organický“ spôsob (teda mimo rozpustenia súdom) a realistický, ako výrazne oslabiť túto škodlivú haraburdu. Napriek všetkej snahe bojovníkov proti hoaxom a fašizmu sa ĽSNS pevne usídlila v straníckom spektre a ich voličov to inam nelákalo.
Presné a bezprostredné dôvody nespokojnosti Milana Mazureka či Uhríka nepoznáme a ťažko sa k nim dopracujeme, môžeme však formulovať širšiu hypotézu. S ľahkosťou môžeme odmietnuť deklarované dôvody, že im záleží na vnútornej demokracii a predpokladať, že im ide len o jedno: vlastný prospech.
