Autorka je šéfredaktorka The Slovak Spectator
Na otázku, aký mal rok, odpovedá David Rubin záplavou adjektív. Ťažký. Divný. Znepokojivý. Strašidelný. Šialený. Neistý. Únavný.
„Keby som nemal okolo seba ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť, keď niečomu nerozumiem, bolo by to pre mňa ešte oveľa ťažšie,“ hovorí Rubin, Newyorčan, ktorý sa na Slovensku usadil pred viac ako desiatimi rokmi a založil jazykovú školu v Bratislave.
To sedí na väčšinu cudzincov, ktorí tu žijú – či už je to pokladníčka v supermarkete, kde nakupujete, váš učiteľ španielčiny alebo medička, ktorá vám nedávno robila výter na covid test.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Keď vypukla pandémia, Rubin a ďalší učitelia dostávali maily so správami o opatreniach v angličtine priamo od jazykovej školy, kde pracujú. Bol to pre nich jeden z mála zdrojov informácií. Inak boli cudzinci odkázaní na správy zo Slovak Spectator, Radio Slovakia International a s otázkami o špecifických životných situáciách na neziskovky.
Štátu chvíľu trvalo, kým rozbehol aspoň základné informácie v angličtine, hoci otázky pribúdali: Kedy budem môcť ísť za rodinou? Môžem chodiť do práce, alebo predávať jedlo v mojom bistre? Kedy sa moje deti vrátia do školy? Ak ste cudzinec, hľadanie odpovedí bolo dvojnásobne náročné.
„Aj v dobrých časoch majú slovenské úrady veľmi málo informácií o tom, že na Slovensku žijú aj cudzinci,“ hovorí Anca Dragu, novinárka anglickej sekcie Radio Slovakia International, ktorá na Slovensko prišla v roku 2000. Komunikácia úradov s ľuďmi, ktorí nehovoria po slovensky, bola podľa nej nulová, okrem informácií o cestovaní do a zo zahraničia.
Tak ako mnohé iné nedostatky, ktoré Slovensko potrebuje vyriešiť, pandémia zvýraznila aj slabé povedomie o tom, že nie všetci obyvatelia sú občania Slovenska a nie všetci hovoria plynule po slovensky.
Neznámi aj v dobrých časoch
„Ľudia sa strácali v papieroch, ktoré museli vyplniť, aby sa mohli hlásiť o podporu,“ hovorí Dragu. „Slováci sa v tom ale strácali tiež, takže sa nedá povedať, že by cudzinci boli diskriminovaní, aj keď museli navyše zápasiť s jazykovou bariérou.“
Obzvlášť v čase epidémie by malo byť v záujme štátu, aby všetci jeho obyvatelia rozumeli, čo sa od nich žiada.
Nikita Žarinov, ktorý prišiel na Slovensko spolu s rodinou z Moskvy, zdôrazňuje, že cudzinci si nenárokujú špeciálnu pozornosť. „Ak chce niekto žiť v cudzej krajine, mal by aspoň trochu rozumieť jej jazyku,“ hovorí.
Na to však treba čas, najmä, ak nepochádzate zo slovanskej krajiny. Nemusíme hneď uveriť hoaxom o tom, že slovenčina je najťažší jazyk na svete, aby sme chápali, že priemerný Talian alebo Angličan si po roku na Slovensku z vyhlášky ÚVZ veľa neprečíta.
