Autor je sudca
Dovolím si začať slovami Sokrata, ktoré sú dnes aktuálne viac ako kedykoľvek predtým: Najhanebnejšia nevedomosť spočíva práve v tom, že človek sa domnieva, že vie, čo nevie.
Žijeme v čase, v ktoromj sa všetci domnievajú, že rozumejú všetkému, v ktorom sa ktokoľvek môže stať kýmkoľvek bez zodpovedajúcich schopností. Sudcovský stav ako jediná moc v štáte je založená na princípe prísnej odbornosti.
Zvyšné dve moci – zákonodarná a výkonná – môžu byť v rukách nevzdelancov, korupčníkov aj podvodníkov. Stačí, že sa tak občania rozhodnú vo voľbách.
Aj preto má v demokracii a právnom štáte paradigmatické postavenie súdna moc. Stav odborníkov, ktorý má odbornú kompetenciu dohliadať na právny štát. Na zákonodarné umenie, aby zákony neobsahovali bezprávie a boli inteligenciou bez vášne.
Preto súhlasím s názorom, že sudca by mal byť nielen odborne, ale najmä morálne spôsobilý na výkon funkcie sudcu. Súdnictvo by teda malo mať status moci v štáte, a nie iba úradnícku pozíciu vykonávajúcu politickú vôľu obsiahnutú v zákonoch.
Je na škodu celej našej spoločnosti, že takmer božské parametre dokonalosti sa vyžadujú iba od súdneho stavu, a nie aj od ostatných činiteľov majúcich vplyv na spoločenské dianie.
Architektúra spravodlivosti
Antický Rím v 5. storočí pred Kristom. Republiku riadi sústava vzájomne kontrolujúcich sa orgánov. Rozhodnutia voleného aristokratického orgánu senátu potvrdzuje plebejský snem. Ten môže prijímať aj vlastné rozhodnutia záväzné pre senát.
Orgány tribúnov ľudu a konzulov dopĺňajú harmonizačné prvky. Pred 2500 rokmi ľudia chápali systém bŕzd a protiváh. To len potvrdzuje skutočnosť, že internet, mobily a lietadlá z nás nerobia automaticky uvedomelejších ľudí.
Kto je sudca
Ecce Homo - sudca. Je to človek ako každý iný, s určitou zdatnosťou, ktorá mu umožňuje spoločenské uplatnenie a pomáhať tak svojim spoluobčanom a štátu. Tým, že rozhoduje spor, s ktorým si občan nevie poradiť mimosúdne, a tým, že ochraňuje právny štát.
Všetky povolania sú si rovné čo do účelu pomáhať druhým. Každé povolanie si vyžaduje určitú zručnosť.
Zručnosťou sudcu sú charakter, odbornosť a odvaha. Ak sa sudca spreneverí svojej funkcii, prestane plniť zámer. Skorumpovaný sudca už nepomáha občanom ani štátu.
Je ako pekár, ktorý pečie nechutný chlieb, s tým rozdielom, že zlyhania sudcu majú ďalekosiahle následky. Chutné pečivo si totiž môžete kúpiť v predajni vedľa.
“Každý sudca plniaci svoj účel si želá, aby stav, ktorého je členom, bol čistý. To však neznamená, že túto svoju túžbu bude sudca vyjadrovať dookola pred každým pojednávaním.
„
Odporcovia justície ako súdnej moci zvyknú často poukazovať na nadštandardné výhody vyplývajúce z funkcie sudcu. Ja teda pripomeniem obmedzenia, ktoré má sudca oproti iným mnohým povolaniam.
Sudca nemôže mať iný príjem ako svoju mzdu, okrem publicistickej a pedagogickej činnosti. Má obmedzené právo na súkromie a právo slobody prejavu. Musí byť zdržanlivý vo vyjadrovaní svojich politických preferencií a názorov na politickú súťaž. Vo svojom súkromnom živote sa musí vyvarovať prejavov, ktoré by mohli ohroziť jeho vážnosť a dôveryhodnosť ako sudcu.
Sudca je povinný rozhodovať na základe svojho vedomia a svedomia. To však neznamená, že stačí, že robí, čo môže.
Sudca totiž zabezpečuje v spoločnosti jednu zo základných cností a tou je spravodlivosť.
Od sudcu sa vyžaduje, aby spravodlivo hodnotil jednotlivé skutky ľudí, ktoré sú predmetom sporu. Na súdenie človeka ako takého sudca nemá oprávnenie, to môže iba Boh. Procesný poriadok definuje, čo je povinnosť sudcu v čl. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku. A síce, že ochrana práv musí byť spravodlivá a účinná.
Rímski právnici Marcus Tullius Cicero a Domitius Ulpianus vystihli podstatu spravodlivosti v hesle "dať každému, čo mu patrí". Aby sa sudca skutočne mohol pokúsiť dať každému, čo mu patrí, potrebuje poznať pravdu, čiže skutočnosť.
Čo je pravda, vyjadruje jej pôvodný grécky názov Alétheia – neskrytosť. V súdnom konaní je sudca ten, ktorý intelektuálnymi postupmi odkrýva pravdu. Teda to, ako sa to stalo.
Civilný sudca síce už nemôže navrhnúť vykonanie dôkazov, ale nikdy by nemal rezignovať zo snahy poukázať na to, čo mu chýba, aby rozhodol čo najspravodlivejšie. Ak to sudcovi strany nedodajú alebo nenavrhnú, rozhodne sudca aj bez týchto dôkazov v súlade so zákonom.
Ochrana práv má byť aj účinná. To znamená, že súdne konania majú byť čo najrýchlejšie. Napätie, pôsobiace medzi spravodlivosťou a účinnosťou, koriguje sudca svojou činnosťou.
Kedy už človek nesmie byť sudcom
Sudca je človek ako každý iný a môže sa pomýliť. Právny poriadok s tým počíta, a preto strany sporu majú k dispozícii sústavu opravných prostriedkov. Sudca by sa však nemal mýliť príliš často a nikdy úmyselne.
Je preto potrebné, aby sa sudcovia, ktorí sa zapredali iným hodnotám ako odbornosti, charakteru a odvahe, sťahovali z obehu. Každý sudca plniaci svoj účel si želá, aby stav, ktorého je členom, bol čistý. To však neznamená, že túto svoju túžbu bude sudca vyjadrovať dookola pred každým pojednávaním alebo vždy predtým, ako v noci zavrie oči.
Odstraňovanie nehodných sudcov zo sudcovského stavu musí samozrejme prebiehať zákonných spôsobom, ktorý rešpektuje princípy právneho štátu a ľudské práva.
V právnom štáte má totiž aj kriminálnik právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Ak ho nebude mať kriminálnik, je len otázkou času, kedy ho stratí aj slušný človek.
V kultúrne vyspelej spoločnosti, by mal každý občan rešpektovať princíp prezumpcie neviny. Teda nie len sudca, ale aj politik, novinár a pekár. Nielen vtedy, keď to vyhovuje, ale vždy.
