Autor je sudca
Dovolím si začať slovami Sokrata, ktoré sú dnes aktuálne viac ako kedykoľvek predtým: Najhanebnejšia nevedomosť spočíva práve v tom, že človek sa domnieva, že vie, čo nevie.
Žijeme v čase, v ktoromj sa všetci domnievajú, že rozumejú všetkému, v ktorom sa ktokoľvek môže stať kýmkoľvek bez zodpovedajúcich schopností. Sudcovský stav ako jediná moc v štáte je založená na princípe prísnej odbornosti.
Zvyšné dve moci – zákonodarná a výkonná – môžu byť v rukách nevzdelancov, korupčníkov aj podvodníkov. Stačí, že sa tak občania rozhodnú vo voľbách.
Aj preto má v demokracii a právnom štáte paradigmatické postavenie súdna moc. Stav odborníkov, ktorý má odbornú kompetenciu dohliadať na právny štát. Na zákonodarné umenie, aby zákony neobsahovali bezprávie a boli inteligenciou bez vášne.
Preto súhlasím s názorom, že sudca by mal byť nielen odborne, ale najmä morálne spôsobilý na výkon funkcie sudcu. Súdnictvo by teda malo mať status moci v štáte, a nie iba úradnícku pozíciu vykonávajúcu politickú vôľu obsiahnutú v zákonoch.
Je na škodu celej našej spoločnosti, že takmer božské parametre dokonalosti sa vyžadujú iba od súdneho stavu, a nie aj od ostatných činiteľov majúcich vplyv na spoločenské dianie.
Architektúra spravodlivosti
Antický Rím v 5. storočí pred Kristom. Republiku riadi sústava vzájomne kontrolujúcich sa orgánov. Rozhodnutia voleného aristokratického orgánu senátu potvrdzuje plebejský snem. Ten môže prijímať aj vlastné rozhodnutia záväzné pre senát.
Orgány tribúnov ľudu a konzulov dopĺňajú harmonizačné prvky. Pred 2500 rokmi ľudia chápali systém bŕzd a protiváh. To len potvrdzuje skutočnosť, že internet, mobily a lietadlá z nás nerobia automaticky uvedomelejších ľudí.
