Obnovenie prezenčného vyučovania aspoň na prvom stupni vzbudzuje len pozitívne emócie. V zničujúcej karanténe, ktorá škodí dušiam aj telám, na čom sa zhodnú všetci psychológovia, boli deti izolované už príliš dlho.
A príliš dlhé sa môže ukázať aj meškanie, ktoré pri obmedzeniach "diaľkového štúdia" naberali najmä žiaci zo skromnejších pomerov. Až do tej miery, že o nerovnosti v digitálnom vybavení domácností sa opreli aj hlasy o opakovaní ročníka pre všetkých žiakov.
K otváraniu dochádza v epidemickej situácii, ktorá je (aj výrazne) horšia, než bola dlhé týždne, keď žiaci sedeli doma. A je horšia ako reprodukčné čísla, počet hospitalizácií a úmrtí v krajinách, kde sa paralelne takisto otvára.
Vyhlásiť len na tomto základe, že tlaku, ktorý vrcholil v novembri pri priaznivejšej "krivke", sa politici podvoľujú v zlom čase, sa veľmi nechce. Zvlášť, ak sme tu dávno pred politikmi vyvolávali, že "školy sa zatvárajú ako posledné a otvárajú ako prvé".
Tragické by bolo, keby o týždeň či dva odpískali návrat do škôl ako riziko nezodpovedajúce pandemickej realite.
