Autorka pracuje v nadácii Zastavme korupciu a v Gymnáziu C. S. Lewisa
Veľa už vieme. Vieme, že ak by to tu niekto riadil, aspoň z pozadia, vlastne by to bola dobrá správa, lebo fakt iracionálny chaos nášho sveta je v podstate neznesiteľný a rovnako desivá je existencia náhody.
Už vieme, že je to všade a nedá sa to uchopiť – konšpiráciám prepadajú ľudia všetkých vekových, vzdelanostných aj sociálnych skupín.
Vieme, že svet je nelineárny a fakt šírenia nepravdivých konšpirácií neznamená, že sa kade-tade po svete nespolčujú ľudia so zlými úmyslami. Aj že v obdobiach veľkých spoločenských zmien je neistoty viac a tá živí vznik vymyslených príbehov o sprisahaniach.
Že je to preto, lebo sme tak vybavení. Keď sme v ohrození, naša fantázia pracuje na dvojnásobný výkon a hľadá záchytný bod po kútoch našej mysle, až kým ho nenájde. Že reakcia na neznáme strachom je sila hlboko vtelená do každého z nás a dokáže obchádzať vedomé posudzovanie.
Že to tak musí byť, lebo inak by sme neprežili.
Pevná pôda pod nohami
Že toto všetko sú vítané sebazáchovné mechanizmy, ktoré v momentoch, keď sa rúcame, sú prvé, po čom siahame. Že konšpirácie nás stabilizujú v časoch spoločenskej a osobnej neistoty, a to je hodné našej vďaky ako rýchly spôsob starostlivosti o seba, ak nemáme iný.
Hovorte si, privilegovaní, vzdelaní, kriticky mysliaci a existenčne zabezpečení súkmeňovci, čo chcete, sú tu s nami ľudia, pre ktorých je konšpirácia jediný spôsob stabilizácie, ktorý majú v danej chvíli k dispozícií. A nie, nemôžu si za to nutne vždy sami, preto dovoľte poznámku – blahosklonné pasívne agresívne bonmoty nám tu nepomôžu.
