Autor je filozof a advokát
Počas štyroch zhromaždení „za slušné Slovensko“, na ktorých som sa v roku 2018 zúčastnil, som nikdy z pódia nezačul požiadavku na dôslednú politizáciu prokuratúry. Práve v tom však spočíva zmena, ktorú sme teraz dostali; aj s aktívnym prispením niekdajšieho organizátora protestov.
Z ambiciózneho študenta Kočnerov nepriateľ. Lipšic bude špeciálnym prokurátorom Čítajte Môžeme to totiž povedať úplne na rovinu: koaliční poslanci dosadili na čelo špeciálnej prokuratúry koaličného politika. Ministrom, ktorým by dnes inak určite bol, nie je len v dôsledku tragickej udalosti v roku 2016. Táto nešťastná náhoda však z neho nemala ako a ani prečo odstrániť stranícke politikum.
Pripomeňme si, že Daniel Lipšic si ako advokát proaktívne vyberal prípady s politickým presahom.
Advokátska dilema
Ostatne, akýkoľvek advokát zvolený na čelo prokuratúry by vo vzťahu k svojim prípadom čelil neriešiteľnej dileme, či sa má spreneveriť povinnosti mlčanlivosti, ktorá advokáta zaväzuje večne, alebo zásade zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, ktorý predpisuje trestný poriadok.
U Lipšica je však tento konflikt záujmov obzvlášť intenzívny. Vo viacerých politických kauzách si po tom, ako svojim klientom pomáhal – plniac si správne svoje povinnosti obhajcu –, aby vypovedali spôsobom, ktorým sa vyhnú väzbe, teraz presadne na opačnú stranu stola, na ktorej sa ich výpovede vyhodnocujú.
Lipšic sa, samozrejme, pre zaujatosť vylúči a tieto prípady nebude dozorovať – no aké máme záruky, že v monokratickej inštitúcii jeho podriadení nebudú ovplyvnení verejne známymi predstavami svojho nadriadeného?
A čo v prípade iných jeho bývalých klientov – Matoviča, Naďa či Kisku?
„Dúfajme,“ povzdychnú smutne mimovládne organizácie, ktoré túto voľbu oprávnene kritizovali. A vlastne nielen ony, napríklad aj Juraj Šeliga po hlasovaní za Lipšica vyjadril nádej, že „medzi ním a jeho minulosťou je hrubá čiara“.
Nemohol si uvedomiť, že práve vyslovil kľúčový dôvod, prečo sa Lipšic špeciálnym prokurátorom nemal stať; zvlášť ak boli k dispozícii kandidáti, ktorí za svojou minulosťou hrubú čiaru robiť nemusia.
Zároveň však, samozrejme, bola „jeho minulosť“ inými uvádzaná, naopak, ako dôvod voľby.
Toto sú však protirečenia, do ktorých sa politika pomsty nevyhnutne zamotáva. Nestrácajme teda čas hľadaním logiky. Pozrime sa radšej bližšie na to, prečo je táto voľba taká nevhodná. Odpoveď spočíva práve v tom, do akej miery sme odkázaní na „dúfanie“.
Oslabená inštitúcia
John Adams, jeden z amerických otcov zakladateľov, určil podstatu demokracie ako „vládu zákona, nie ľudí“. V našom prípade by sme mohli povedať, že dôvera v inštitúciu by mala byť čo najmenej naviazaná na osobnú dôverou voči konkrétnemu človeku.
V monokratickom orgáne, akým je prokuratúra, je to ťažké dosiahnuť, no práve preto sa do nej hodí viac bezvýrazný profesor trestného práva než horlivý účastník politických bojov. Tí voliči, ktorí politika v jeho politických bojoch nepodporovali, mu nemajú prečo dôverovať; a na čele represívneho orgánu z neho budú mať vyslovene strach.
