Tridsiate výročie Visegrádskej štvorky je na spadnutie, a tak sa patrí pomyslieť si o tom možno aj čosi nad rámec samozrejmosti, že spolupráca je lepšia, ako keby sme sa tu mali márovať.

Čo bola pôvodná myšlienka, na ktorej sa stredoeurópske zoskupenie prezentovalo svojim západným partnerom. Že nie sme ako Juhoslávia, svár a zmar neprinesieme. Naopak, stabilitu a prosperitu potiahneme až k Užhorodu.
Keď dnes zaznieva kritika, že Visegrád sa stal vokálnou skupinou za chrbtom Orbána a mali by sme si hľadať iných kamarátov, ozvú sa hneď dotknuté hlasy, že k susedom máme predsa dlh z čias mečiarizmu, keď nás potiahli. A náš dištanc k Poliakom a Maďarom - ktorí napĺňajú Visegrád vlastnými kontroverznými obsahmi - by bol nespravodlivý a neúctivý.
Toto je však slamený panák. Len málokto by skutočne žiadal prestrihnutie väzieb a, trebárs, zrušenie Visegrádskeho fondu, ktorý podporuje milé veci ako výmeny študentov, turnaje či kultúrnu družbu. Tento blud teda odložme nabok, nijako by nás nemal odradiť od prezieravosti k politikám susedných vlád.