Autor je teológ a spisovateľ
Akoby to každý vedel, no nie je to celkom tak. A predsa sa to už u nich začalo. Medzi prvými sa ozval bôčik, ktorý bežne zdraví na súdoch pozdravom Na stráž. Odkázal dvom spolustraníkom, že sú potkani, zaplatení židmi.
Predstava, ako si židia odskočia na stretnutie na dunajskej promenáde počas návštevy nekropoly Chatama Sofera, aby zaplatili dvoch príslušníkov bitkárskeho gangu exkotlebovcov, je rovnako zaujímavá ako predstava, že neonacistické hnutie prechádza hlbokou schizmou.
Samozrejme, že krajina má dnes oveľa vážnejšie problémy a možno je až nepatričné zaoberať sa rozkolom medzi SA a SS slovenských brancov, meračov pôvodu saharského piesku, ktorého vzorky v presvedčení, že pochádzajú z chemtrails alebo zo sušenej vakcíny, posielali voľakedy na rozbor.
No vnútorná rétorika, sprevádzajúca štiepenie jadra na pravých a odpadnuvších neonacistov, má predsa len svedeckú hodnotu o myslení a svete ľudí, ktorí nikdy nemali byť súčasťou demokratického verejného priestoru.
Sen o bielom dni
Nejde iba o mechanické úvahy na tému, kto sa ku komu pridá, pretože slovenský politický systém znesie výrazne viac dekadencie ako Pasoliniho súborné dielo, no schizma nám ukázala, do akej miery je predmetom konfliktu v neonacistickom hnutí vernosť pravému učeniu.
Po všetkých škandáloch so šekmi, analfabetom s erárnym počítačom, pokutách a rozsudkoch totiž časť verejnosti uverila, že chlapci to mali v detstve ťažké a chýbajúce vreckové alebo rozčarovanie z dedinskej futbalovej ligy museli v prostredí, kde sa s návštevou detského psychológa narába ako s hrozbou na úrovni odovzdania ich nepoškvrnenosti sexuálnym predátorom, ventilovať zmlátením zahraničných študentov, fanúšikov iného futbalového klubu, alebo predstieraním heterosexuálnej orientácie.
Ich boj o pravdivosť učenia, založeného na rasovej nenávisti, opovrhovaní vedou, brodením v paranoidných predstavách o usporiadaní sveta na úrovni sfetovaných smažiek z Trainspottingu ukazuje, že miera prispôsobenia všeobecnému politickému a názorovému pokrytectvu sa v týchto kruhoch trestá.
Dvaja odídenci, sprevádzaní školskou rasistickou kapelou, nie sú v očiach Festungu Kotleba vinní z toho, že sa im zapáčil lenivý život zbytočných poslancov, pretože ak ich niekedy niečo pri pouličných bitkách spájalo, tak to bola práve túžba premeniť svoje presvedčenie na dlhodobú rentu platenú štátom.