Autorka je režisérka
Keď som mala štrnásť, operovali mi chrbticu. Operácia sa podarila, no čosi sa tam zvrtlo s narkózou a mňa tri dni nedokázali prebrať. Keď som konečne precitla, postupne za mnou chodili sestry a lekári, tak ako sa striedali v službe, aby mi povedali, že sú radi, že som späť.
Oni tri dni bojovali o môj život a ja som si z toho ich boja nič nepamätala. Ja si z toho času na pomedzí pamätám len pocit ohromujúcej ľahkosti, let povetrím a farby, farby neopísateľných odtieňov a krásy. Kým lekári a sestry robili, čo sa dalo, aby im tam nezomrelo štrnásťročné dievča, to dievča lietalo uprostred dúhy.
Keď sa pred dvomi týždňami môj otec ocitol v nemocnici, kde zaňho v bezvedomí dýchal prístroj a jeho srdce bilo stále slabšie, keď sme podľa lekára mali očakávať zlú správu v priebehu pár hodín, premýšľala som, kde je teraz jeho vedomie.
Túži sa oslobodiť od zničeného tela? Čaká na možnosť návratu? Je v nejakom spojení s nami, ktorí paralyzovaní a uplakaní doma veríme v zázrak? Alebo lieta v dúhe? Ľahký ako motýľ. Bezstarostne a zbavený svetských žiaľov a trápení.
Ešte neodchádzaj!
Prejde noc. Svitne ráno. Otec žije. Voláme si so súrodencami, vlastnými aj tými, ktorých nám otec vyženil. Lekári v rodine konzultujú s lekármi v nemocnici. Odpovede sú vyhýbavé, nádeje nám skôr berú, než by čosi sľubovali.
Prejde ďalšia noc. Otec stále žije. Je to zvláštne, hovoria. Dúfame, modlíme sa, hovoríme s ním v duchu, každý ako vie a čomu verí.
Sestra Soňa spomína príbeh svojej priateľky Mariety. Jej syn bol po úraze niekoľko mesiacov v kóme. Keď sa prebral, hovoril, že tam, kde bol, to bolo krásne a všetci tam sú šťastní a mladí, lebo majú toľko rokov, koľko chcú.