Autor je politológ a publicista
Pred pár dňami dostal minister Sulík nápad: „To, čo si myslím, že treba spraviť, je domáca karanténa. Nerozumiem, že dodnes nemáme funkčnú aplikáciu, ktorá by kontrolovala, či sa ten, kto má byť v karanténe, naozaj nachádza vo svojom obydlí. Toto malo byť dávno, dávno spojazdnené.“

Aby následne vývoj takejto aplikácie vláda uložila - nie ministerstvu zdravotníctva a jeho Národnému centru zdravotníckych informácií, ani Remišovej úradu a jej špecialistom zo Slovensko.IT - ale práve ministrovi hospodárstva Sulíkovi.
Asi bola jeho iniciatíva pochopená ako ďalšie spochybnenie plošného testovania, „dostal to ako darček“ (Remišová).
Kde sú e-riešenia
Lenže my už takúto aplikáciu máme. E-karanténa bola spustená koncom mája a napriek meškaniu a počiatočným problémom sa doladila a fungovala. Až do septembra, keď bola vypnutá - pretože sa „skončila platnosť nariadenia(!)“.
Počas prvej vlny parlament schválil aj kontroverzný zákon umožňujúci hygienikom zbierať dáta od operátorov a kontrolovať, či sa ľudia prichádzajúci zo zahraničia registrujú a dodržiavajú karanténu.
Keď ho prezidentka vetovala, premiér na ňu zaútočil, že vypla „najsilnejšiu zbraň, ktorú sme mohli mať k dispozícii“. Vládna koalícia prezidentkino veto začiatkom septembra prelomila a koncom mesiaca mala medzirezortná komisia začať riešiť jeho implementáciu.
Odvtedy sa neudialo nič. „E-hranice“ nefungujú dodnes.