Igora Matoviča už nebaví byť premiérom. Nebaví ho čeliť problémom, ktoré sa nedajú vyriešiť jediným statusom. Nebaví ho študovať pandemické grafy, ak tie nepotvrdzujú jeho očakávania a riešenia.
Hovorí, že to jeho kritici vlastne nevedia, čo chcú: prekáža im, keď riadi krajinu, a prekáža, aj keď ju neriadi. To sú presne Matovičove skratky.
Delí národ na tých, ktorí stoja za ním, a tých, ktorí chcú návrat Roberta Fica. Lenže toto je rozdávanie karát v Matovičovom pokri, kde vyhráva len ten, kto karty rozdáva, a prehráva celá krajina.
V čase, keď prekonávame svetové rekordy v úmrtiach na milión obyvateľa, slovo prehra je eufemizmus, lebo my žijeme tragédiu.
Zneužíva opodstatnené výzvy, aby prenechal riadenie pandemickej krízy odborníkom. Podstata týchto výziev netkvela v tom, aby si premiér slovenskej republiky zredukoval úväzok na formálne časti džobu, pri ktorých má priestor na improvizáciu. Nie je to licencia na alibizmus.
O čom volič sníva
Igor Matovič vždy staval na to, že voliči nechcú skostnatených politikov, ktorí zvolením získavajú kravaty, limuzíny, mandát neomylnosti a nové neobmedzené možnosti na bohatnutie.
Že chcú niekoho, kto hovorí, čo si myslí, a skratky medzi mozgom a jazykom budú zárukou úprimnosti.
