Radikálny krok, ktorým sa Miroslav Kollár utrhol z koalície i zo strany, je zrozumiteľný, ale emotívny a ako gesto vyfučí.
Kollárov odchod nemusí byť posledný, nespokojných poslancov je viac Čítajte Že znechutenie z premiéra (i Krajčího), a to bez šance na zmenu či korekciu, rozbilo džbán trpezlivosti, sa dá chápať. Ani zlyhanie manažmentu pandémie (a veľa iného) však nevysvetľuje, prečo bolo nutné urobiť kríž aj nad stranou.
To, že Remišová nechcela silnejšie pritlačiť na vládnu reflexiu, je rozdielnosť názorov ohľadne politickej taktiky. Nič viac.
Isteže, môže byť za tým aj čosi hlbšie, čo Remišová naznačuje poznámkou, že Kollár sem smeroval, odkedy prehral súboj o predsedníctvo. Z väčšej perspektívy, keď koalícia je pod frontálnou paľbou, ktorá je síce argumentačne nabitá, ale bez politickej alternatívy, je Kollárov krok nekonštruktívny.
Ničím neoslabuje pozíciu premiéra a ide na ruku opozícii, ktorá je ešte horšia ako celé OĽaNO so Sme rodina dokopy.
Každý normálny človek, ktorý šiel do tejto koalície, musel byť pripravený na veľa vnútorného diskomfortu. Kollár teraz oznamuje, že precenil svoje sily.
