Autor je filozof, pracuje ako advokát
Vraví sa, že máločo je dnes dôležitejšie ako kritické myslenie, ktoré sa nechá viesť výlučne faktami a rozumom. Práve táto veta je však nabitá nejasnými a komplikovanými predpokladmi. Pochopíme to, ak sa v dejinách myslenia vrátime k osvietenskej filozofii ako zakladateľke moderného racionalistického étosu.
Najprv o kritike poznania
Táto rozum vzývajúca filozofia začala kritikou poznania. Slovo „kritika“ v tomto kontexte nemá mať negatívny podtón; ide o skúmanie možností poznania ako takého; pýtanie sa, ako môže myseľ vôbec poňať do seba niečo, čím sama nie je (prírodu, vonkajší svet) a zároveň ich „neznečistiť“, čiže podržať ich ako absolútne odlišné od seba samej.
Výsledky tohto bádania však boli rozpačité. Hume spochybnil samotný pojem kauzality (dnes by povedal, že existuje výlučne korelácia); Berkeley potreboval Boha na to, aby vôbec zabezpečil existenciu sveta mimo jeho mysle. Kant sa pri hľadaní vzťahu medzi vedomím a „vecou o sebe“ zamotal v náuke o schematizmoch, ktorej nikto nerozumel, a neskôr, nespokojný sám so sebou, uvidel prepojenie medzi mysľou a prírodou v umeleckých dielach romantického génia, čo pôsobilo, nuž, nepresvedčivo.
Prírodné vedy sa však rozmáhali a kritických filozofov napokon až tak nepotrebovali.
Posledný veľký transcendentálny kritik, Edmund Husserl, preto nazval prírodné vedy „dogmatickými“. Opäť to však nemalo mať negatívny podtón – chcel tým len vyjadriť, že prírodné vedy neskúmajú a ani nemajú skúmať podmienky poznávania. Majú sa len rozvíjať. Husserl vedy nechcel podkopávať, sám bojoval proti relativizmu a za filozofiu ako „prísnu vedu“.
Z tejto kritiky poznania, ktorá nemala byť mienená negatívne, nám však napokon ostáva len negatívne dedičstvo. To spočíva v sproblematizovaní samotného pojmu faktu. Fakt má byť niečo, čo pozorujeme vo vonkajšom svete, no transcendentálnym kritikom sa nepodarilo oddeliť pozorovateľa od pozorovaného; a v každom pozorovanom tak ostáva čosi z pozorovateľa.
V rámci vied sa situácia komplikuje ešte viac. Veda funguje v jazyku a jazyk je vždy viac či menej nepresným sprostredkovaním – ako by povedal Walter Benjamin, ide vždy o preklad z „jazyka vecí“ do „jazyka ľudí“, a mnohé sa v preklade nevyhnutne stratí.
