Autorka je šéfredaktorka The Slovak Spectator
Na poľnú cestu na konci našej uličky vykročím už odmaskovaná. Nie som si istá, či je toto extravilán, ale keby bol, nevyzeralo by to inak. Neviem o tom, že by poľné zajace prenášali covid, a keby aj, nemajú problém s dodržiavaním bezpečného dištancu od ľudí.
Zimná pandemická uzávera na dedine pre mňa znamená aj zablatené topánky, niekedy rozmočené poľné cesty, niekedy zasnežené a zamrznuté chodníky.
Zajace v tieni atómovky
Okres Hlohovec nie je ideálna lockdownová destinácia, ale predtým sme to nemali ako vedieť. Predtým, v časoch, keď sme za deň bez mihnutia oka nasadli do auta a prešli hocikedy aj tromi okresmi. Do Inovca, do Karpát alebo aspoň na Sĺňavu.
Teraz idem poľom za naším domom, predo mnou v diaľke Tematín, za mnou Trnava, vpravo na kopci hlohovský zámok a vľavo atómka. Toto nie je žiadna malebná dedinka v údolí.
„Idete? Aj mna to chycilo,“ hovorí sused, ktorého niekedy stretávame po ceste. Neviem ako trávia pandemické časy ľudia v meste, nebola som tam už celé týždne, ale tu u nás sa jedna vec zmenila celkom zásadne: Miestni chodia na prechádzky oveľa viac ako predtým.
Aj na trnavskej tabuli sme mali pár bielych dní, keď pod nohami praská ľad. Byť prvým človekom, ktorý prejde po čerstvo vyzmizíkovanom bielom poli, pod nohami z času na čas stopy zajacov a túlavých psov. Ak budeš kráčať dostatočne dlho, určite sa niekam dostaneš, povedala Mačka Škľabka Alici.