Autorka je prekladateľa a publicistka
Je azda niekto, kto po každej premiérovej tlačovke necíti to budhistické svetlo pokojného poznania, pocit silný sťa ovanutie jarným vánkom, pocit, že všetko bude onedlho v poriadku? Že ľudstvo vedené múdrymi a prezieravými vodcami onedlho zametie hnusobu do učebníc dejepisu i medicíny a s víťaznou piesňou na perách pôjde smelo ďalej?
Nájde sa vari človek, ktorý by, naopak, mal chuť ničiť všetko živé, čo ide okolo a sabotérskym pípaním dáva najavo protest?
Vysvetlenie leží ako zvyčajne v jazyku, ktorý používa premiér. Piatková tlačovka o Sputniku V mala štandardnú schému.
Najprv všeobecne pomenuje spoločenské hnusoby, niečo ako poučenie z krízového vývoja: „Nebojujeme spolu za ľudí.“ (Kristušát.) „Nechceme sa na seba na ulici usmievať.“ (Ktorá sviňa?!) „Naozaj ideme takto klamať ľudí?“ (Božechráň!) „Ideme odoprieť ľuďom slobodu rozhodnúť sa.“ (No to je už vrchol. Ešteže na to niekto upozornil!)
