Autor bol ministrom financií, pôsobí ako prezident ekonomického think-tanku MESA 10
Minulý týždeň som mal možnosť hodinu online diskutovať so Simonom Anholtom, jedným z najuznávanejších svetových expertov na problematiku imidžu krajín.
Bola to pre mňa nesmierne zaujímavá a obohacujúca diskusia, v mnohom sme sa zhodli, ale uvedomil som si aj niektoré veci, ktoré mi doteraz unikali alebo som ich nevnímal dostatočne jasne. Pri diskusii a po nej so Simonom Anholtom som si znovu uvedomil, ako často podliehame ilúziám o vlastnej dôležitosti, o tom, že sme pupkom sveta a že sa na nás celý svet díva.
Takže najskôr k tejto téme – nedíva. Ak, tak nanajvýš na moment očkom mrkne, aj to len vtedy, ak sa v súvislosti s nami udeje niečo výnimočné. A ako to už v tomto informáciami presýtenom svete býva, musí to byť niečo nielen výnimočné, ale spravidla aj negatívne, keďže zaujať je čoraz ťažšie a dobré správy nie sú správy.
Aby si niečo mysleli, musia o nás vedieť
Naším veľkým hendikepom navyše je, že sme malá a stále relatívne nová krajina, ktorú si navyše vo svete často mýlia so Slovinskom. Nečudujme sa, koľko ľudí u nás si nemýli Lotyšsko a Litvu?
V súvislosti s našou veľkosťou si treba uvedomiť, že v súčasnosti je vo svete 68 miest s počtom obyvateľov vyšším, ako je občanov Slovenskej republiky. A počet takýchto miest neustále rastie. Pri imidži a popularite krajín je to pritom podobné ako pri takom istom posudzovaní politikov. Aby na vás ľudia mohli mať názor, musia najskôr vedieť, že existujete, a mať o vás aspoň minimum informácií.
Prvá vec, ktorú som si uvedomil po diskusii so Simonom Anholtom jasnejšie ako kedykoľvek predtým, je, že treba rozlišovať túto „rozpoznateľnosť“ krajiny medzi špecifickými skupinami ľudí vo svete a svetovou populáciou ako takou a že pre malú a stále relatívne novú krajinu je nemožné (alebo aspoň veľmi, veľmi nepravdepodobné) nadobudnúť celosvetovú rozpoznateľnosť.
