Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Čapované dávno došlo, ale piť doma osamote? Skupina štamgastov sa bez ohľadu na úradne zatvorené podniky schádza pri lampičke v hostinci za dedinou. Klebetia o futbale, susedoch, ktorí padajú ako muchy, aj o zvoze nebezpečného odpadu.
"Květa je v Pánu," povie tučný pán Kružílek a poriadne si odpije. Rúško má skrčené vo vrecku. Kedysi bolo biele, teraz má farbu jarnej ornice. Ušila mu ho vnučka.
"Bola staršia ako my, Bedřichu," podotkne náš sused, ktorému dôchodkový vek ešte len klope na dvere. Zahľadí sa do kariet, obohraných ako ľudová pieseň, a hlasno mľaskne. Hrá sa tu o drobné, žiadny hazard.
"Keď vás niekto udá," zhúkne statná prsnatá Vladěna Bulířová, ktorá sem chodí pánom, ktorí jeden bez druhého nemôžu vydržať, odomknúť, zakúriť a utiera po nich záchod.
Radšej skôr, ale v radostnejších časoch
Zatiaľ neudal. Len v obci za posledný víkend skončilo v klepetách covidu ďalších päť ľudí. Pozitívne testovaných je v dedine s necelými piatimi stovkami obyvateľov sedemnásť.
Kto si, ako sa tu medzi ľuďmi hovorí, nedá špárať v nose a radšej zvládne miernejšie prejavy choroby doma, v štatistike, samozrejme, nie je. Takých bude bezpochyby viac. A niektorí už do krčmy nikdy neprídu.
Pani Květa Lancová, čo posledných päťdesiat rokov každý deň stávala na rohu v Březovej Lhote na Nymbursku, umrela. Je štvrtou zosnulou za posledný týždeň.
Pravda, mala takmer deväťdesiat. Žila sama, a takmer ročná izolácia jej tak znepríjemnila posledné mesiace života, že by si vraj radšej priala umrieť o niečo skôr vo veselšej atmosfére.
Nesmeli k nej deti ani vnúčatá. Zomrela v sterilnom prostredí nemocnice, obklopená mužmi a ženami v skafandroch, cez ktoré len ťažko objavíte stopy súcitu a empatie.
Českí lekári sú vyčerpaní, sestry na pokraji síl. Ťažko od nich chcieť, aby presne odhadli, že sa blíži definitívny koniec. Pretože len akútne umieranie môže byť argumentom na výnimku zo zákazu návštev v nemocniciach.