Autor je historik, samostatný vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied, pôsobí v Centre spoločenských a psychologických vied
Dvadsiate storočie otestovalo odolnosť panujúcich kráľovských dynastií v konfrontácii s nedemokratickými politickými režimami. V Európe dodnes prežilo sedem kráľovských monarchií, no v súčasnosti záleží iba na voličoch, či radšej neuprednostnia republikánsku formu vlády.
Stačí niekoľko zásadných chybných krokov a priazeň verejnosti sa môže obrátiť proti dynastii aj monarchii. Ako je na tom po brexite britská kráľovská rodina?
Odkiaľ sú a kde vládnu
Dynastia Windsorovcov vládne vo Veľkej Británii od roku 1901. Pôvodne išlo o nemeckú dynastiu sasko-kobursko-gothajskú, no pre antinemecký sentiment v mentalitách Britov počas prvej svetovej vojny sa kráľovský dvor v roku 1917 rozhodol pre zmenu priezviska na dynastiu Windsorovcov podľa ikonického kráľovského hradu Windsor.
Windsorovci v súčasnosti nevládnu iba vo Veľkej Británii, ale vzhľadom na rozsiahlosť niekdajšieho britského impéria i v dnes samostatnej Kanade, Austrálii, na Novom Zélande a v ďalších trinástich štátoch, s ktorými Spojené kráľovstvo tvorí personálnu úniu s názvom Kráľovské spoločenstvo (Commonwealth Realm).
Na domácej pôde, teda na Britských ostrovoch, nie je britský monarcha titulovaný ako anglický a škótsky kráľ. Tieto tituly zanikli v roku 1707, keď dve samostatné kráľovstvá Anglicko a Škótsko, spojené personálnou úniou od roku 1603, vytvorili zjednotené Kráľovstvo Veľkej Británie.
To však nezahŕňalo ostrov Írsko, kde britský monarcha vládol z titulu írskeho kráľa. Represívna a centralistická politika Londýna však skoncovala aj s touto personálnou úniou, čo v roku 1800 viedlo k vzniku Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska.
Briti však o Írsko prišli v roku 1920, no prezieravou politikou si udržali oblasti väčšinovo osídlené britskými kolonistami, ktoré poznáme pod názvom Severné Írsko. Túto zmenu však titul britského monarchu odráža až od roku 1953.
Dnes oficiálny titul britského monarchu ženského pohlavia znie takto: "Z Božej milosti Kráľovná Veľkej Británie a Severného Írska a Kráľovná jej ostatných kráľovstiev a teritórií, Hlava Commonweathu, Obranca viery".
Kráľovská rodina ich neochránila. Meghan priznala, že uvažovala nad samovraždou Čítajte Ako zachrániť trón? Prikloniť sa k fašizmu
Krátke 20. storočie (1918 – 1989) v Európe vskutku otestovalo legitimitu monarchickej formy vlády a adaptabilitu panujúcich dynastií oproti meniacim sa politickým režimom a sociálnym normám emancipujúcich sa más.
Od tohto storočia viac nestačí byť iba "kráľom z Božej milosti". Členovia panujúcej dynastie musia svoj štatút neustále vyjednávať a potvrdzovať svojím bezúhonným morálnym profilom u verejnosti. Pritom platí, že žiadny panovník nechce, aby si ho pamätali ako toho, ktorý zlyhal a stratil trón.
Alebo ako toho, po ktorom nastúpil do funkcie prezident.
Angažmán panovníkov v agresorskej zahraničnej politike, ktorá viedla k prvej svetovej vojne, stála trón nemeckú dynastiu Hohenzollernovcov a rakúsko-uhorskú dynastiu Habsburgovcov. Ruská cárska rodina sa svojou samoderžavnou politikou tak zdiskreditovala v očiach medzinárodnej verejnosti, že aj ich vlastní príbuzní Windsorovci sa ich báli uchýliť do Británie, aby si proti sebe nepoštvali verejnú mienku. Nakoniec cársku rodinu vyvraždili komunisti.
Strašiak republikanizmu, socializmu a komunizmu spôsobil príklon kráľovských dynastií ku konzervativizmu a fašizmu, a teda ideológiám, ktoré mali zaručiť pretrvanie monarchickej formy vlády. V 20. storočí ako prvá na túto stratégiu doplatila portugalská dynastia Braganzovcov, ktorú už v roku 1910 zbavili moci stúpenci republikánskych reformistov a socialistov.
Španielsky kráľ Alfonz XIII. urobil rovnakú chybu, keď sa odklonil od princípov konštitučnej liberálnej demokracie v prospech pravicovej diktatúry Primo de Riveru. V roku 1931 bol tak nútený ukončiť vládu dynastie Bourbonovcov, ktorá vládla v Španielsku od roku 1700.
Kompromitácia a kolaborácia s fašizmom a nacizmom napokon pripravila o tróny väčšinu juho- a juhovýchodoeurópskych panovníckych dynastií, či to bola savojská dynastia v Taliansku (1946), sasko-kobursko-gothajská dynastia v Bulharsku (1946) alebo dynastia Hohenzollern-Sigmaringen v Rumunsku (1947).
Od kompromitácie s fašizmom a nacizmom sa uchránili iba albánska dynastia Zogu a juhoslovanská dynastia Karadžordževičovcov, ktorým však komunisti znemožnili návrat z exilu vo Veľkej Británii.
Potom špecifický prípad predstavovala v Grécku panujúca dynastia Schleswig-Holstein-Sonderburg-Glücksburgovcov. Tí síce prežili turbulencie druhej svetovej vojny v londýnskom exile u príbuzných Windsorovcov, ale pre svoju liberálnodemokratickú orientáciu boli v roku 1973 zosadení z trónu pravicovou juntou, pričom Gréci v nasledujúcom roku definitívne odmietli monarchiu v referende.
Napokon posledná výrazná zmena v monarchickom usporiadaní Európy, ktorá v roku 1975 priniesla obnovu monarchie v Španielsku, svedčí o evidentných sympatiách pravicových autoritatívnych politikov k monarchiám.
Totiž španielski Bourbonovci sa vrátili na madridský trón len preto, že si to tak želal umierajúci diktátor Francisco Franco. Frankistická legácia a elitárstvo však v súčasnosti natoľko poškodzujú renomé španielskej kráľovskej rodiny, že od roku 2018 prieskumy verejnej mienky zaznamenávajú príklon väčšiny verejnosti k republikanizmu.
Súčasné zloženie madridského parlamentu s prevahou socialistov pritom môže pod tlakom verejnej mienky kedykoľvek vyhlásiť referendum, ktoré by v dohľadnom čase naveky odzvonilo monarchickému zriadeniu v Španielsku.
Nehovoriac o tom, že cieľom katalánskych separatistických strán je založenie Katalánskej republiky.
Britská výnimka
Dynastia Windsorovcov v priebehu 20. storočia nemusela čeliť bezprostrednému ohrozeniu pádu monarchie vzhľadom na kontinuálnu stabilitu britského demokratického politického zriadenia, ktorá sa datuje od čias Slávnej revolúcie z roku 1688.
