Autor je bývalý predák Solidarity a šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza
Niečo také sa ešte v Poľsku nestalo. Desiateho februára mnohé noviny a časopisy nevyšli, spravodajské weby zhasli a desiatky rozhlasových a televíznych staníc zastavili vysielanie.
Tridsať rokov po páde Berlínskeho múru, zrušení cenzúry a zrútení Sovietskeho zväzu poľská občianska spoločnosť znovu bráni neľahko vydobytú demokraciu pred štátom odhodlaným s ňou skoncovať.
Politiky, proti ktorým teraz poľské nezávislé mediálne tituly protestujú, ich robia rovnako zraniteľnými ako ich náprotivky v Rusku a Maďarsku.
Ako napokon verejne priznal podpredseda vlády Jaroslaw Kaczyński, faktický vládca Poľska, vzor si tento režim berie v Maďarsku premiéra Viktora Orbána. Aby sme teda rozumeli tichému protestu poľských médií, je dobré si pripomenúť maďarskú skúsenosť.
Nechceme skončiť ako v Maďarsku. Poľské médiá vyšli s čiernou titulkou Čítajte Demontáž demokracie sa začína médiami
Orbán, rozhodnutý skonsolidovať to, čo nazval „neliberálnou demokraciou“, sa po návrate k moci v roku 2010 spoľahol na „salámovú“ metódu, ktorú po druhej svetovej vojne vymyslel Mátyás Rákosi, prezývaný maďarský Stalin, aby nastolil komunistickú vládu.
V boji proti „triednemu nepriateľovi“ Rákosiho komunisti systematicky ukrajovali zo slobody inštitúcií, plátok po plátku, až nezostalo nič než fasáda. Orbán túto taktiku prispôsobil dvadsiatemu prvému storočiu a Kaczyński ho nasleduje.
Prvým ukrojeným plátkom, vtedy aj dnes, boli verejnoprávne médiá, ktoré sa zmenili na hlásnu trúbu Kaczyńského strany Právo a spravodlivosť (PiS). Oficiálni poľskí poskytovatelia spravodajstva dnes šíria vytrvalý prúd lží a ohovárania, pripomínajúci majstrov propagandy typu Josepha Goebbelsa a Andreja Ždanova.
