Autor bol v rokoch 1993 – 2013 sudcom Ústavného súdu Českej republiky, potom jeho podpredsedom, patrí medzi popredných odborníkov na ústavné právo, teóriu práva, štátovedu a filozofiu práva.
Milý čitateľ, dovoľ sa mi v úvode tejto stručnej úvahy predstaviť: Počínajúc rokom 1976 som vysokoškolským učiteľom, a to, hoc v obmedzenej miere, i počas dvadsaťročného pôsobenia vo funkcii sudcu Ústavného súdu ČR.

Intenzívny dotyk so svetom univerzity predstavovalo pre mňa i členstvo v novovzniknutej Akreditačnej komisii vysokých škôl SR v rokoch 1990 - 1991 a akreditačnej komisii vysokých škôl ČR v rokoch 1994 - 2000.
Nemohol ma preto nemilo neprekvapiť úpenlivý "antický" chór predstaviteľov slovenských vysokých škôl.
V reakcii na ministerstvom školstva pripravovanú novelu zákona o vysokých školách Klub dekanov fakúlt vysokých škôl SR vyslovil nesúhlas so snahou "zlikvidovať nezávislosť a samosprávu vysokých škôl a podriadiť vysoké školy politickej moci … čo sa na území Slovenska stalo zatiaľ dvakrát, prvý raz v roku 1938 až 1940, s nástupom fašistického režimu a druhý raz v roku 1950, a nástupom komunistického režimu".
Podľa Slovenskej rektorskej konferencie návrh "je vyjadrením pretrvávajúcej nedôvery vo vysoké školy a snahy o ich ovládnutie a podriadenie štátu", a podľa Rady vysokých škôl "uvrhuje verejné vysoké školy do závislosti od politickej moci a predstavuje faktické ovládnutie verejných vysokých škôl prostredníctvom personálnych nominácií ministrom školstva, čo vracia vysoké školy do obdobia pred novembrom 1989".
Nuž, do návrhu som nazrel: počíta sa v ňom so zrušením akademických senátov fakúlt, voľba dekanov sa nahrádza ich vymenúvaním rektormi, redukujú sa kompetencie akademických senátov škôl a prenášajú sa na ich správne rady, v ktorých polovicu členov má vymenúvať minister, voľbu rektora orgánom akademickej samosprávy nahrádza jeho vymenovanie správnou radou.
Tým sa naskutku ruší autonómia vysokých škôl a obnovuje stav, ktorý sme poznali pred novembrom 1989.