Autorka študovala žurnalistiku, žije v New Yorku
Tento týždeň som pracovala vo firemnej kancelárii dva dni (ostatné tri som odpracovala z domu), takže som išla metrom dvakrát z Brooklynu do Manhattanu a dvakrát naspäť.
Počas jazdy sa nedá nevšimnúť, keď má niekto rúško pod bradou alebo mu visí na jednom uchu, lebo sme si za rok už zvykli, že vidíme len časť tváre pasažierov, väčšinou len oči.
Jedného vysokého pána, ktorý – súdiac podľa šiat a topánok – pracuje niekde na stavbe, v rannom metre vídam dosť často a rúško mu väčšinou zakrýva len bradu. Ako sa blížime k Manhattanu a vozeň sa napĺňa ľuďmi, nakoniec si ho dá na nos a ústa. Cestou domov som videla bez rúška len jedného staršieho pána.
Po koronavírusovej katastrofe, ktorú sme tu vlani na jar prežili, sa nečudujem, že 99 percent ľudí v metre rúško má, ale nechápem, prečo sa to jedno percento ľudí nechce chrániť pred nákazou a prečo nechcú brať ohľad na ostatných okolo nich.
To, že sa moji spoluobčania cítia už pred vírusom viac v bezpečí a že veľká väčšina dodržuje pravidlá zakrytej tváre a odstupu, sa mi potvrdilo aj počas predošlých dvoch víkendov, keď sme sa po dlhom čase, asi po roku a pol, vybrali do dvoch najväčších tunajších múzeí.
Konečne zase v Metropolitnom múzeu
Zdôvodňovali sme si exkurzie tým, že treba využiť momentálny veľmi nízky počet turistov v našom veľkomeste, ten totiž nebude trvať naveky. Ale pravda je taká, že sme po roku už konečne chceli niekam ísť a múzeum s obmedzenou kapacitou sa zdalo byť bezpečnou alternatívou.
