Autorka je bývalá riaditeľka projektu To dá rozum
Minister školstva predstavil reprezentáciám vysokých škôl (VŠ) novelu zákona o vysokých školách. Pri komunikácii o novele predstavitelia ministerstva opakovane uvádzali, že vychádza z analýzy a odporúčaní projektu To dá rozum realizovaného MESA 10. Ako ich autorka som sa na túto verziu novely pozrela bližšie.
V čom sa (ne)zhodneme
S tvorcami novely sa zhodujem v tom, že je potrebné otvoriť VŠ pre vysokokvalitných ľudí, ktorí nemusia byť ovenčení slovenskými titulmi profesorov a docentov. Rovnako vnímam ako dôležité zlepšiť riadenie VŠ. Pri konkrétnych opatreniach však vidím rozdiely.
Odporúčania projektu To dá rozum stáli na dvoch kľúčových princípoch. Prvým je potreba vnútornej prepojenosti a systematickosti zmien – novela tu vyznieva skôr ako snaha opraviť jednotlivosti, na ktoré poukázali medializované problémy, bez ucelenej filozofie, kam chceme smerovať.
Druhým je, že VŠ nikto neskvalitní riadením zvonka. Na skvalitnenie škôl zvnútra sú potrebné efektívne a zmysluplné riadiace štruktúry, väčšia vnútorná integrácia a akademici budujúci kvalitu školy. Toto boli aj základy rakúskej reformy z nultých rokov, ktorú ministerstvo tiež cituje ako svoju inšpiráciu.
Slovenská novela otvára VŠ akademikom zvonka sprístupnením funkčných miest docentov a profesorov bez potreby slovenského titulu. Robí to však centralizovaným spôsobom (ministerstvo bude určovať minimálne kritériá pre všetky odbory) a nespolieha sa v rovnakej miere ako Rakúsko na posúdenie kvality ľudí expertmi z konkrétnej oblasti.
Zásadnejšie rozdiely medzi návrhmi formulovanými v projekte To dá rozum a novelou však vidím pri zmene riadenia VŠ, kde som vychádzala najmä z rakúskeho modelu.
Návrh nerieši kvalitu rektorov
Naším východiskom bola potreba skvalitniť riadenie vysokých škôl na celoškolskej úrovni, zároveň posilniť pozíciu aj zodpovednosť riadiacich zamestnancov a zaviesť účinné nástroje kontroly.
Nevnímam ako užitočný návrh posilňovať úlohu ministra školstva a dať mu právomoc obmedziť pôsobnosť orgánov vysokej školy a dokonca aj fakulty bez akejkoľvek protiváhy. Predstava, že akýkoľvek minister bude prínosnejší pre riadenie škôl než jej vlastný (dobre nastavený) manažment, je nielen mylná, ale aj nebezpečná.
