Igor Matovič dokázal skoro nemožné. Z neba mu spadla vláda s veľkou väčšinou, pokornými partnermi a zdiskreditovanou opozíciou. Mohol s ňou preplávať celým volebným obdobím, ale on nie, on musel sústredeným úsilím toľko šponovať všetkých dookola, až struna predsa len praskla (čo nás, skeptikov, aj trochu prekvapilo, priznajme).
Požiadavka SaS a zaľudí vymeniť premiéra a asi aj všelikoho iného je po výkone premiéra úplne rozumná a oprávnená. Medzi rečou spomenutá poznámka Richarda Sulíka, že na stole bude aj jeho ministerská funkcia, svedčí aj o dobrej vôli hľadať kompromisy.
Keby prítomní zahodili povestné egá, všetko by sa v rámci koalície vybavilo do týždňa.
Podstatné sú teraz tri otázniky. Tým prvý je, samozrejme, postoj ešte stále predsedu vlády. Keďže ho poznáme, vieme, že jeho reči o tom, ako mu na funkcii nezáleží, sú tradičné klamstvá. Je takmer zákonom, že ľudia si veľmi rýchlo privyknú na štátny servis, čestné salvy, novinárov, ktorí visia na každom ich slove a francúzskeho prezidenta s dáždnikom.
