Článok pokračuje pod video reklamou
Keď začali na koronavírus zomierať prví ľudia, tak sme pátrali po ich menách, veku, bydlisku a zdravotnom stave. Okrem sústrasti aj preto, aby sme si dokreslili obrysy hrozby.
Ako blízko sa k nám dostáva. Čítali sme si správy o tom, ako sa lekári v Taliansku a Španielsku rozhodujú, kto z pacientov prežije a kto bude zomierať sám na nemocničnej chodbe.
Súvisiaci článok Rok pandémie: Od víťaza k porazenému (veľká časová os) Čítajte Kto si raz prečítal správu o španielskom domove dôchodcov, z ktorého ušli ošetrovatelia a nechali tam starých bezmocných ľudí, aby sa ich postele zmenili na truhly, nikdy sa toho obrazu nezbaví.
V dňoch keď sa čísla infikovaných blížili k stovke, mali sme pocit, že tragédia visí nad našimi hlavami. Až oveľa neskôr sme pochopili, že to boli tie dobre zvládnuté časy.
Keď sme o pandémii rozmýšľali v týždňoch alebo maximálne v mesiacoch. Ak niekto naznačoval, že tu môže byť ešte roky, tak sme si hovorili, netreba budiť paniku.
Zahraničie sa pýtalo na recept a my sme mali svoje teórie o disciplinovanosti, o strachu zo zúboženého stavu zdravotníctva, o včasných opatreniach a o tom, že si pomáhame.
Dnes nikto nechce od nás žiadny recept, len tragické poučenie, aby nezopakovali naše chyby.
Mnohí by sme chceli pripojiť tvár k číslam úmrtnosti, aby tí ľudia neodchádzali len tak, bez sústrasti komunity, lebo vraj sme v tom spolu. Ale za ten čas, čo denne zomiera vyše sto ľudí, už by sa preplnili aj virtuálne cintoríny.
Rok potom, ako sa na Slovensku objavil vírus, žijeme to nepredstaviteľné, to, čoho sme sa najviac báli.
Ešte prejde veľa času, kým si naplno uvedomíme všetky straty. Ale zároveň po roku už niet času na populistické experimenty. Lebo za každým číslom je toľko smútku, koľko tento stĺpček neunesie.
