Autor bol ministrom financií, pôsobí ako prezident ekonomického think-tanku MESA 10
Mikuláš Dzurinda nám vždy vo vláde aj v SDKÚ-DS zdôrazňoval, že pri politickom rozhodovaní sa máme riadiť pravidlom, že najdôležitejšie je to, čo je prospešné pre krajinu, potom pre moju stranu a až potom pre mňa samého. A myslím si, že sme sa snažili toto pravidlo dodržiavať, a aj preto boli Dzurindove vlády pre krajinu prospešné.
Pozrime sa teraz na vládnutie Igora Matoviča a najmä na súčasnú koaličnú krízu cez prizmu tohto pravidla (krajina – strana – ja).
Dzurindovo pravidlo
Igor Matovič je predsedom najsilnejšej koaličnej strany a zároveň predsedom vlády, čo je tá najprirodzenejšia kombinácia, ktorá v novodobej histórii Slovenska platila vždy, s výnimkou vlády Ivety Radičovej.
Koaličná vláda je zvláštne „zviera“, a to najmä vtedy, ak krajina potrebuje a vláda chce robiť potrebné reformy, ktoré nie sú ľahké ani z hľadiska technického (čo a ako zmeniť), ani z hľadiska politického (ako pritom nestratiť podporu voličov).
Koaliční partneri sú totiž vzájomne v akomsi dvojakom, do značnej miery antagonistickom vzťahu. Na jednej strane sú partnermi a ak chcú presadiť vládny program, tak musia ťahať za jeden povraz, na strane druhej sú aj konkurentmi bojujúcimi o toho istého voliča.
V tomto zmysle sú dokonca navzájom ešte väčšími konkurentmi sami voči sebe ako voči opozičným stranám, pretože prienik potenciálnych voličov ich strán je väčší. A ako veľmi dobre vieme, v parlamentnej demokracii začína volebná kampaň k budúcim voľbám na druhý deň po tých predchádzajúcich.
Príklad Sulík
Táto situácia kladie nesmierne vysoké nároky predovšetkým na predsedu koaličnej vlády, pretože on nesie najväčšiu mieru zodpovednosti za jej úspech, ktorý sa môže dostaviť vtedy a jedine vtedy, ak konkurenčné stranícke alebo osobné záujmy vo vláde neprevážia to najdôležitejšie, čím musí byť záujem krajiny.
