V duchu amatérskeho divadla, čím je „samoodhaľovanie“ kariet (stratégií, taktiky) účastníkov krízy, sa niesla aj televízna nedeľa.
Ani desať ďalších potomkov by nenafúklo ego Borisa Kollára viac než vyhlásenie Jaroslava Naďa, ktorý nepripúšťa výmenu premiéra, ale keby to podporil aj Kollár, tak by sa tým v OĽaNO museli vážne zaoberať.
Tým, že Matoviča nevyhlásil za posvätnú kravu, ale pripustil závislosť od názoru rodiny, Naď urobil z Kollára pána od Dunaja až pod Tatry. Iste, ak koalíciu v koalícii – k akej sme rok vyzývali SaS a Za ľudí – tvoria OĽaNO a Sme rodina (už dávno), tak je aj jedno, čo Naď verejne tára.
Akurát, keby mal autor o Sulíkovi takú nízku mienku ako minister obrany, nevedel by sa zbaviť podozrenia, že s príslovečnou „ponukou, ktorá sa odmietnuť nedá“, už obskakuje Kollára. Pričom Naďa, ktorý vládu v menšine pustil do verejného obehu, mala varovať najmä reč, že „my nebudeme fungovať v takej vláde, ktorá (...) bude trhacím kalendárom nezávislých poslancov“ (Kollár). Čo sa dá správne čítať – autor odporúča – jedine tak, že rodina už aj zvyšuje svoju cenu do prípadného menšinového experimentu.
Ak prekročíme štátotvorné, ale opäť netaktické vyznanie Sulíka, že za Matovičovu hlavu rád obetuje tú svoju, tak s úžasom sledujeme, že po tom, ako si strany orezali akčné rádiusy (manévrovacie priestory), vychádza scenár menšinovej vlády ako najpravdepodobnejší.
