Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Agatha Christie vyprodukovala nejednu hypotézu, ako by mal vyzerať vzorový vrah. Každú však naostatok sama nechala zrúcať sivými bunkami svojich hrdinov.
Dokonalý vrah musí podľa nej byť hlavne nenápadný. Napríklad vraždiaceho livrejovaného čašníka si vraj, ako roznáša tácky s jedlom a nápojmi, nikto nevšimne, lebo potenciálne obete sú zaujaté kladením pokrmu do úst a simultánnou konverzáciou, prirodzene, s plnými ústami.
Rozhodne neoplývam sivými bunkami slečny Marplovej ani Hercula Poirota, ale na tejto domnienke rozpoznávam logické trhliny. Stačí mi na to elementárna skúsenosť z reštaurácie.
Keď v reštaurácii čakáte na jedlo, na nikoho nevyvaľujete oči viac ako na čašníka. Pri každom rozlete dverí z kuchyne naňho upriete zrak – je to pre mňa?
Presne tak sa na mňa, zakaždým, keď vstúpim do jeho rajónu, ktorý tvorí celý byt, díva náš pes. Podobne ako Mona Lisa má tú vlastnosť, že kdekoľvek stojím, vždy sa na mňa díva.
