Autor je analytik Inštitútu pre stratégie a analýzy (ISA) Úradu vlády SR, text predstavuje súkromný názor autora
Po prečítaní nedávneho komentára analytika inštitútu INESS Róberta Chovanculiaka je zrejmé, že názory, ktoré ekonomický nobelista Paul Krugman označuje za „zombie ekonómiu“ (názory, ktoré mali pod váhou faktov zmiznúť, no stále vo verejnej debate prežívajú), sú veľmi (ne)živé aj na Slovensku.
Takto sa produktivita práce nezvyšuje, do psej matere Čítajte Inak sa prepojenie kritiky zvyšovania podielu platov na HDP s nedostatočným rastom produktivity nedá vysvetliť.
To, že na Slovensku rástli v posledných dekádach platy (presnejšie celková kompenzácia zamestnancov, teda platy plus odvody) voči HDP je dobrá správa. Zlé je skôr, že nerástli výrazne odlišne od priemeru Únie. Slovensko je v sivom priemere čo do zmien pomeru kompenzácie zamestnancov na HDP a aj napriek nárastu na 44,1 percenta v roku 2020 stále zaostávalo aj za štátmi ako Slovinsko (53,7 percent), Estónsko (50,7 percenta) či Chorvátsko (51,5 percenta).
Horšie už však je, že pán Chovanculiak účelovo vybral rok 2008, s druhou najnižšou úrovňou platov voči HDP za posledné dve desaťročia (35,3 percenta).
Ak by sme sa vrátili ešte o dekádu späť, do roku 1999, boli by sme na úrovni 40,2 percenta, ktorá je len o 2,6 percentuálneho bodu nižšia než rok 2019, ktorý uvádza pán Chovanculiak. Nešlo by teda o taký radikálny nárast, akým mal byť čitateľ zalarmovaný a aj rast platov voči produktivite by pri dlhodobejšom pohľade vyznel inak.
Vyvolávanie strachu z „privysokých“ platov spájaním s nedostatočným rastom produktivity je súčasťou zombie ekonómie, pretože ide o podsúvanie mylného predpokladu, že tieto dva ukazovatele sa nejako vylučujú – pravdepodobne tak, že do platov idú prostriedky, ktoré mali byť investované do zvyšovania produktivity ekonomiky ako celku.
Opak je však realitou, minimálne pri pohľade na vyspelé západné krajiny v posledných desaťročiach, kde pri klesajúcom pomere platov voči HDP a zároveň pomalom raste produktivity sledujeme len rast ekonomickej nerovnosti a koncentráciu bohatstva v úzkej vrstve spoločnosti, nie dynamický rast podobný povojnovému obdobiu.
Istý Thomas Piketty si na vysvetľovaní týchto zmien postavil celkom úspešnú kariéru.
Nepolapiteľné hľadanie rastu produktivity
S pánom Chovanculiakom sa, samozrejme, každý racionálny človek bude zhodovať v tom, že najudržateľnejší spôsob, ako zvyšovať mzdy a životnú úroveň, je rast produktivity.
Problémom však je, že verejné politiky, ktoré organizácia, pre ktorú pán Chovanculiak pracuje, vo verejnej debate presadzuje už desaťročia, k rastu produktivity nielen nepovedú, ale rastu môžu dokonca škodiť.
Opatrenia, ktoré „nie sú žiadnym tajomstvom“ na zvyšovanie produktivity zahŕňajú podľa pána Chovanculiaka „kvalitné podnikateľské prostredie, spravodlivé a rýchle súdnictvo, jednoduché a predvídateľné zákony a tak ďalej.“
Kým vplyv dobrých formálnych inštitúcií, teda dobrých zákonov a ich efektívneho vymáhania, je široko akceptovaný, ironické je, že pre lepšie vykonávanie systému spravodlivosti treba viac, nie menej štátu, ako propaguje dlhodobo inštitút INESS.
