Napriek tomu, že si Richard Sulík za svoj pondelkový tlačovkový výkon zaslúži uznanie, pretože pomerne dobre pomenoval realitu a ukázal cestu von, pričom ponúkol aj vlastnú funkciu, je tu jedna dôležitá poznámka.

V zásade je interpretačným víťazom jeho riešenia on sám. On je ten, čo ponúka funkciu, aby vyhovel rozmaru škriepneho premiéra a odnáša si tak vavríny štátnického gesta. Že sa takáto verzia nebude páčiť adresátovi, netreba nejako extra domýšľať.
Remišová ponúka síce politologicky vajatavú, ale terapeuticky vnímavú verziu. Napokon scenár rozriedenia viny medzi Matoviča a Sulíka – k čomu sa odhodlala sama pridať – bol známy už od víkendu.
Premiér sa predsa nemôže cítiť ako magor, čo to nedal. A po roku vo funkcii odišiel v čase najväčšieho umierania do poslaneckých lavíc za piskotu svojich koaličných druhov (a s rekordnou nedôverou národa).
Premiér je totiž aj človek a nemá dôvod nechať sa viesť uličkou hanby a my by sme to nemali chcieť, pretože to dôsledne odradí každého príčetného človeka od zvažovania politickej dráhy.