Nie je úplné tajomstvo, že tak ako centrálna banka, aj predseda vlády sa pri svojej práci musí opierať o jednu základnú komoditu: dôveru. Centrálny bankár môže ťahať za monetárne nitky, vymýšľať si skratky s písmenom Q, ale keď tie jeho peniaze ľudia nebudú používať, tak môže ísť pásť kozy.

To isté platí pre predsedu vlády, ktorý má však šťastie, že ho pred národom chráni hradba parlamentu, takže mu stačí dôvera sedemdesiatich šiestich vedomí a svedomí (prípadne o trochu menej). Čitateľ vie, kam mierime: Igor Matovič musí prijať, že túto dôveru stratil a je čas na znižovanie škôd.
Je zrejmé, že to prijať odmieta, myslí si, že na rečiach nezáleží a vďaka volebnej výhre ho nemôžu deložovať z funkcie. Ako vandrák, čo vyhral v škrupinkách, vliezol do michelinskej reštaurácie, pod stolom si vyzul vyčaptané bagandže, obťažuje personál aj hostí a po poslednej reďkovke si s pôžitkom odgrgne. Veď ste videli Dedičstvo.