Stresu z toho, ako sa zachová Remišovej strana, prípadne ona samotná, sa dá rozumieť. Keďže najnespokojnejší od zaľudí sa odlúpli už pred časom – Kollár, Valášek – a ďalší označili sami seba ako čakajúcich v poradí, ak sa Matovič nepoberie, vnucuje sa otázka, či zvyšok strany (prípadne predsedníčka) chce čosi iné, ak to títo majú potrebu hovoriť osve.
Zopakujme si: Veronika Remišová zhodou popradských okolností predsedá strane, ktorej zakladateľský étos bola pripravenosť vládnuť. Kiskov výber osobností mal inú logiku ako ten Matovičov, keďže išiel najmä po expertíze. Voľby však rozhodli, že Kiskov kolektív musí kohabitovať v menšine s o poznanie menej nadanými či skúsenými obyčajnými (čo ako prvý nezvládol samotný predseda).
Keďže voľby nie sú transparentným výberovým konaním, ale skôr súťažou sympatie, na takúto situáciu si v demokracii musíme zvyknúť. Keď vládnu tí menej nadaní, pretože vyhrali.
