Normálne sa tomu dá rozumieť. Vcítiť sa. Čo vcítiť sa, dokonca aj racionálny základ to nejaký má.
Už rok žijeme vo svete, ktorý vlastne nedáva zmysel. Ktorý nemáme pod kontrolou, ktorý sa nám vymkol z rúk aj z pántov, vo svete chaotickom, neprehľadnom a nešťastnom. Vo svete, v ktorom zúri pandémia, v ktorom nezmyselne umierajú ľudia. Vo svete strachu: špeciálne zo strachu nielen z neviditeľného, strachu, že s tým nič nedokážeme spraviť.
A k tomu všetkému firmy krachujú a ľudia prichádzajú o živobytie, blázni rozvracajú túto krajinu a verejnosť je oprávnene naštvaná.
Dá sa vtedy porozumieť, ak uveríte hocičomu. Aj bludom, nezmyslom a účelovým klamstvám. AstraZeneca je skvelý príklad.
Keď začnete pochybovať
Žijeme v takej zvláštnej krajine.
V krajine, kde široká verejnosť skôr dôveruje dosiaľ riadne neotestovanému, nepreverenému nástroju hybridnej vojny z Ruska než očkovacej látke, ktorú odborníci normálne preverili.
V krajine, kde verejnoprávne spravodajstvo riadi fanúšik konšpirácií a ktorému riaditeľuje kariérny oportunista a obracač kabátov.
Žijeme v krajine, kde správy, ktoré pozerajú najmä najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva, vypustia reportáž o smrti učiteľky po očkovaní – čo na tom, že na tom nie je nič pravdivé. Že vyhlásenia sú zmanipulované. Že redaktorka je v konflikte záujmov a v tejto tragédii aj kamarátkou dotknutých osôb.
