Autorka je redaktorka českého Deníka N
Pri pohľade na české ženy, prepadajúce depresiám pre úmornú dištančnú výučbu, sa mi vybavujú milióny afganských detí, ktoré do školy nechodia vôbec. Alebo ich učí človek, ktorý je pedagógom len vďaka tomu, že vie slabikovať.
Načúvam sťažnostiam vlastných detí, ktorých už nebaví sedieť pri počítači, a vybavuje sa mi príbeh chlapca, čo mal smolu hneď dvakrát. Narodil sa afganským rodičom oddaným viere viac než vlastnému svedomiu, a stretol sa v zlom čase s násadou lopaty.
Rok, keď som stretla Zabiho
Volal sa Zabi a mal jedenásť rokov. Spoznali sme sa za dosť dramatických okolností jedného septembrového popoludnia v roku 2002. V Kábule, v hlavnom meste Afganistanu, vtedy prežívajúcom euforické obdobie viery v lepšie zajtrajšky.
Bol to takmer rok, čo v Amerike spadli „dva paneláky“, ako Afganci hovorili newyorským dvojičkám, pričom zahynuli viac ako tri tisícky Američanov.
Ukázalo sa, že za útokom je známa al-Káida a jej šéf Usama bin Ládin, ktorý sa tešil veľkorysej afganskej pohostinnosti.
Okrem útočiska dostal i dcéru z rodu šéfa talibov, duchovného vodcu „mullu“ Umara. Spoza tieňa Hindúkušu organizoval útoky proti nepriateľom islamu, kasíroval doláre od svojich priaznivcov aj príbuzných a motal hlavy miliónom ľudí, ktorí chceli veriť tomu, že žijú v chudobe a beznádeji kvôli nevercom.
Po tom, čo lietadlá narazili do dvoch veží Svetového obchodného centra, sa Američania vydali na jednu zo svojich zahraničných invázií. A ja s nimi. Čerstvo vypovedaná z Ruska, zúfalá zo straty zázemia, priateľstiev i lások a citlivá na akýkoľvek prejav ignorancie, som vyrazila opäť na východ.
