Úryvok z úvodu novej knihy Na konci zostane človek (Mozaika humanizmu).
Slovo humanizmus sa v mojich komentároch a článkoch objavuje už roky. Zväčša ho používam ako základné, takmer nespochybniteľné východisko na ďalšie uvažovanie o aktuálnych udalostiach. V tejto knihe sa však pokúsim preskúmať samotný pojem a predovšetkým spôsob, akým ho používam. Možno z fragmentov mojich textov a myšlienok poskladať širší obraz humanistického ideálu schopného odolávať zápasu protichodných spoločenských síl a súperiacich interpretácií ľudského konania? Čo presne pre mňa samého znamená humanizmus, na ktorý sa tak rád odvolávam?
Postupne som si uvedomil, že viac ako strnulá definícia je humanizmus pre mňa neustálym hľadaním odpovedí. Stále novými a niekedy aj nečakanými spôsobmi sa musím vyrovnávať s tým, že ľudia, seba nevynímajúc, dokážu byť krutí, občas klamú, košeľa je im bližšia ako kabát, konajú sebecky, často aj na úkor druhých.
“Všetci čelíme rovnakému údelu, krehkosti života, nevyhnutnej smrti a potrebe hľadať odpoveď na zmysel našej existencie. Táto skutočnosť medzi ľuďmi vytvára jedinečné a hlboké puto, ktoré je esenciou humanizmu.
„
Humanizmus nie je naivná viera v to, že človek sa rodí ako dobrý. Ako humanista môžem, ba priam musím, počítať aj s ľudským zlom. Porozumieť človeku znamená vnímať aj jeho evolučné a biologické determinácie, to, ako ho v priebehu histórie poznačili boje o obmedzené zdroje, ako sa s vôľou prežiť spája aj súťaživosť, nepriateľstvo, agresia. Oproti týmto silám stojí altruizmus, ochota pomáhať, tendencia spolupracovať, prosociálne sily, ktoré sa ukázali v priebehu ľudskej histórie ako veľmi efektívne aj z hľadiska nášho prežitia.
Nad našimi obmedzeniami stojí dôvera v tvorivú silu človeka, v jeho schopnosť snívať, vytvárať ideály, vytýčiť si cieľ, ku ktorému chce smerovať. Človek sa môže rozhodovať, aké hodnoty bude svojím konaním podporovať, akým spôsobom bude vytvárať svoj život a formovať spoločenstvo. Môže vedome posilňovať egoizmus, prehlbovať rozdiely, stavať múry, vytvárať živnú pôdu pre násilie, útlak, nespravodlivosť a vojny.
Alebo môže konať opak. Ako humanista sa spolieham na ľudskú racionalitu, no beriem do úvahy aj ľudské pudy, emócie, temné zákutia ľudskej povahy. Človek sa potrebuje chrániť aj pred sebou samým. Preto musí naplno využiť okamihy, keď je schopný posilňovať spoločenské vzťahy, inštitúcie a pravidlá, ktoré ho chránia aj v situácii, keď sa mu zatemní mozog, zatvrdne srdce a on prepadne tomu horšiemu, čo v sebe nosí.
