Autor je teológ a spisovateľ
Kresťanská viera v Ježiša Nazarateského ako sľúbeného Mesiáša má pôvod v najstaršom judaizme. Z postupne očakávaného politického vykupiteľa sa vplyvom náboženských predstáv ustálil jeho obraz v nadpozemskom obraze, vzdialenom od pôsobenia historického Ježiša v komunite radikálnych židov, odmietajúcich svoj dobový kontext.
Ježiš sa tak veľmi rýchlo stáva v prostredí vypätej náboženskej a politickej situácie spôsobom, ako uvažovať nie iba o tradičných témach judaizmu – hriešnosti, nezákonnosti a návrate sveta k pôvodnému stavu, ale aj veličinou merania času a nádeje.
Zatiaľ čo prvé zbory formujúceho sa kresťanského vyznania veria v blízky koniec, ktorý sa udeje ešte počas ich života, revolučný spôsob uvažovania nad svetom, aký šíril Ježiš Nazaretský, umožňuje premýšľať aj o novom druhu predstáv, spojených s dejinami a so smerom plynúceho času.
Nádej je silnejšia ako osud
Mesianistické predstavy starého judaizmu síce poznajú úvahy o budúcnosti a židovské texty predpokladajú, že medzi minulosťou a budúcnosťou existuje tajomný, nefyzikálny vzťah, no Ježiš so svojimi vyhláseniami o jednoznačnej pointe dejín v podobe spásy redefinuje vtedajšie nazeranie na osobné dejiny, ktoré dovtedy nemajú svojich historikov.
Nasledovníkom a nasledovníčkam hovorí, že ich osobné príbehy, ich vnútorný život, majú rovnakú hodnotu ako významné veľké politické a historické dejiny a dáva tak ľudský život na rovnakú úroveň spolu s historickým eposom vyvoleného národa, dobyvačných Rimanov alebo mystického Orientu.
