Dá sa len pripojiť k želaniu všetkého najlepšieho, s ktorým vypravila vládu Hegera pani prezidentka. K viere, že „bude konať efektívne ako skutočne kolektívny a vrcholný orgán výkonnej moci“ (a podobne) sa pridávať je už zložitejšie.
Ešte aj keď vedomie o najužšom vzťahu medzi úspechom vlády a celej krajiny sa nikdy nevnucovalo tak intenzívne ako vo chvíli, keď strestest No. 1 bude vyviesť spoločnosť a ekonomiku z karantény, a hneď No. 2 potom absorpcia európskych miliárd na rekonštrukciu.
Kritika, že až na dve-tri zmeny sme svedkami druhej edície Matovičovej vlády, vizuálne zodpovedá skutočnosti. Politicky je však bluf, zmena na poste premiéra pojem rekonštrukcie bohato napĺňa. Ba až stopercentne v situácii, keď pod volaním po rekonštrukcii sa vždy myslela „iba“ deložácia Matoviča (a ešte Krajčího).
Po hlave Kolíkovej, Remišovej, Sulíka nikto nevolal, takže „cirkusom“ (a podobne) nie je ich návrat do vlády tri dni po demisii, ale pozorovatelia a kibici, ktorí v tom cirkus zbadali. Tie demisie mali jediný cieľ – zbaviť sa premiéra – ktorý dosiahli.
