Autor bol ministrom financií, pôsobí ako prezident ekonomického think-tanku MESA 10
V poslednom čase si znovu a znovu uvedomujem, že všetko, čo sa okolo nás deje v ostatných rokoch, ale najmä počas posledného pandemického roka, potvrdzuje klasickú poučku inštitucionálnej teórie o dôležitosti neformálnych pravidiel.
Inštitucionálna teória hovorí, že úspešné krajiny sú tie, ktoré majú správne a efektívne fungujúce inštitúcie, teda pravidlá hry, najmä také, ktoré zabezpečujú ochranu slobody, súkromného vlastníctva, ľudských práv, férovej a spravodlivej súťaže a ďalej rovnosť šancí a príležitostí, vymožiteľnú spravodlivosť, ochranu slabších a znevýhodnených a podobne.
Máme najlepšiu ústavu a nefunguje to
Pravidlá sa delia na formálne a neformálne. Formálne pravidlá sú väčšinou písané a majú formu zákonov, nariadení či vyhlášok.
Súčasťou formálnych pravidiel sú aj inštitúcie, ktoré majú dozerať na ich tvorbu, zmenu, implementovanie, kontrolovanie, dodržiavanie či vynucovanie, teda vláda, parlament, polícia, súdy, prokuratúra, úrady, kontrolné inštitúcie a podobne.
Neformálne pravidlá sú tie nepísané normy správania sa, ktoré ľudia nedodržiavajú preto, že by boli vynucované štátom (ako tie formálne), ale preto, že sú s nimi vnútorne stotožnení a považujú ich za správne.
Neformálne pravidlá sú väčšinou nepísané morálne a etické normy, ale napríklad aj kresťanské Desatoro, ktoré síce je písané, ale nie je štátom vynucované.
Hlavným problémom je, že neformálne pravidlá sa menia veľmi pomaly a skôr cez výmenu generácií ako zmenou postojov a správania už existujúcich ľudí. Ich zotrvačnosť je obrovská.
Ako povedal bývalý britský premiér Gordon Brown, "čo sa týka právneho štátu, prvých štyristo rokov je najťažších".
A kameň úrazu je v tom, že môžete mať tie najlepšie formálne pravidlá, ale ak sú neformálne pravidlá deformované a sú v rozpore s tými formálnymi, tak to nemôže naozaj dobre fungovať.
