Autor je analytikom INESS
Na Slovensku sa dlhodobo hovorí o tom, že máme problém s celoživotným vzdelávaním dospelých a kariérnym poradenstvom mladých ľudí pri výbere školy a odboru.
Doteraz sme k tomuto problému pristupovali tradičným spôsobom, ktorý sa dá opísať asi takto: „Máte nejaký problém? Schváľte zákon, v ktorom bude napísané, že majú existovať inštitúcie zodpovedné za jeho riešenie a tieto ho budú riešiť tak, aby dobre bolo.“
A tak pri kariérnom poradenstve pre mladých ľudí vznikol v školskom zákone paragraf 131, kde sa píše, že „kariérové poradenstvo je zamerané najmä na zosúlaďovanie kariérového vývinu žiaka s jeho individuálnymi predpokladmi a záujmami a potrebami trhu práce“.
Zadarmo? Čaplovič si neprosil
Túto úlohu hodili na kariérnych poradcov na školách. K tomu vznikli stovky strán rôznych metodických materiálov a odborných metodík a nedávno aj regionálne centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré to všetko majú „metodicky usmerňovať“.
V zásade podobný modus operandi bol aj pri celoživotnom vzdelávaní, kde sa to všetko ešte obsypalo peniazmi z eurofondov a napísali sa nejaké dlhé stratégie a akčné plány. Tejto téme sa ušlo miesto aj v rámci informatizácie verejnej správy.
Najskôr vznikla Národná sústava kvalifikácií, ktorá stála 25 miliónov eur. Nachádzajú sa v nej tisícky kvalifikácií neprehľadne rozdelených do rôznych úrovni a stupňov.
Následná kontrola údajov ukázala, že 17 percent kvalifikácií nepatrí pod to, čo je kvalifikácia, a ďalších 14 percent malo zle pridelené stupne. Najvtipnejšie nie je, že to bolo drahé a nefunguje to, ale že nám to chceli Česi poskytnúť bezplatne, no bývalý minister školstva Čaplovič to odmietol.
Dva nestačia, tri nie sú dosť
Paralelne s Národnou sústavou kvalifikácií vznikala aj Národná sústava povolaní. To je v zásade rovnaký príbeh. Zbytočné, drahé a v praxi nepoužiteľné. Dokonca mali byť tieto dve databázy prepojené, ale to sa nikdy nepodarilo. A nikomu to neprekáža.
