Autor je sociológ a vysokoškolský pedagóg, venuje sa najmä otázkam chudoby
Nedávna politická kríza vo vládnej koalícii zvýraznila dôležitosť "komunikácie". Argument znel nejako takto: obsah vládnutia je dobrý, len ho treba dobre odkomunikovať.
Počuli sme to opakovane z mnohých strán, až sa zdalo, že imperatívom by mal byť kolektívny rýchlokurz, ktorý vyčistením štýlu umožní všetkým vidieť veci také, aké sú.
Takáto predstava nie je na zahodenie, najmä ak by to znamenalo aj odstránenie hlúpych ustálených spojení.
Veď ak má niekto ciele odlišné od tých našich, tak sú vždy špinavé. Ak sú nejakí názoroví oponenti, tak určite vysokopostavení nepriatelia, ktorí majú sladké reči plné jedu. A ak sa niečo nepodarí, tak táto hŕstka štváčov búcha šampanské a mydlí si (!) ruky. Teda za predpokladu, že v nich akurát nedržia hrdzavé dýky.
Problém je, že táto hrôza v sebe ukrýva viac než len absenciu vkusu a štylistiky či záľubu v rozvinutej vetnej stavbe. Povedané slovami klasika: na denné svetlo sa tu doslova derie predstava sveta ovládaného zákernými silami zla a z tylu sa útočí na názorových oponentov, ktorí sledujúc svoje nízke záujmy dobru polená pod nohy hádžu.
Tu nejde o nejakú vonkajšiu formu, ktorá len nešťastnou náhodou prekrýva dobré úmysly. Vo všetkých tých vyjadreniach cítiť nechuť k prirodzenej rôznorodosti názorov a záujmov.
