Autorka je redaktorka českého Deníka N
Keď 16. októbra 2020 odrezal osemnásťročný čečenský mladík Abdulláh Anzorov francúzskemu učiteľovi histórie Samuelovi Patymu hlavu, Magomed Gadajev si pomyslel, že veľa jeho krajanov sú úplní idioti. Niektorí dokonca nebezpeční šialenci. No mnohí sú skvelí ľudia, kvôli ktorým je nakoniec fajn, že je Čečenec.
Magomed bol Čečenec telom aj dušou. Mal rozložitú guľatú tvár, typickú pre nížinné kmene (horské mávajú tváre užšie a nosy orlie), pekne rezané pery, čierne vlasy, temný pohľad a masívnu šiju.
V jeho príbehu je ťažké prikloniť sa na jednu stranu konfliktu. Ale ľútosť nad spackaným životom, ktorý do značnej miery pokazili okolnosti, ktoré jednotlivec ako Gadajev nemohol nijako ovplyvniť, cíti každý, kto si jeho pohnutý príbeh vypočuje.
Francúzske úrady deportovali Magomeda späť do Ruska 9. apríla 2021. Nie som si istá, nakoľko veriť jeho rozprávaniu. Počula som stovky podobne krutých príbehov, z nich niektoré vymyslené s cieľom vzbudiť súcit, získať pobyt v niektorej z krajín európskeho blahobytu. Iné len prikrášlené, okorenené o niečo väčšou krutosťou, než akej neborák čelil.
Ale poznám tiež osudy, nad ktorými sa srdce zviera. Ktoré, keď opíšete v knihe, povedia čitatelia, že si vymýšľate. Toto sa predsa dnes už nedeje ani tam, v Rusku, na Kaukaze, v Čečensku. Ale deje.
Súd uveril
Gadajev utiekol zo severokaukazského Čečenska, ovládaného človekom neveľkého rozumu, zato gigantického sebavedomia a mocenských ambícií Ramzanom Kadyrovom, už v roku 2010. Utiekol, pretože sa bál.
