Udalosť týždňa
Vrbětice.
Sedem rokov stará explózia muničných skladov, ktorú spackala ruská rozviedka a Česko zaplatilo (asi) miliardou korún a párom ľudských životov, má potenciál ak nie radikálne otočiť, tak významne posunúť geopolitickú realitu.
V smere, že mnohí – napríklad (okrajoví) americkí politológovia navrhujúci akýsi (ďalší) komunikačný „reset“ s Ruskom a Čínou – majú ďalšiu príležitosť, aby im docvaklo, že s režimom, ktorý vníma udržiavanie konfliktu so Západom ako spôsob vlastného prežitia, je hľadanie kompromisov a dohôd slepou uličkou.
To neznamená vôbec sa nerozprávať s Putinom, „iba“ ďalší impulz lídrom ako Merkelová, Macron a spol., aby (konečne) rešpektovali vlastné červené čiary, jednou z ktorých je nesporne teroristický útok (aspoň) proti spojeneckému štátu.
Rozhodnutie zastropovať personál ruskej ambasády na úrovni českého veľvyslanectva v Moskve eskaluje kauzu do pásma, kde si západní spojenci – a SR medzi nimi – nevystačia s vyjadreniami solidarity.
Nie sme naivní. Otázky, prečo to prasklo práve teraz, po siedmich rokoch, či ako mohol jeden pokútny export zbraní, akých sú stovky, stáť špiónom za takúto brutálnu operáciu, či ako mohol byť ten muničák tak trestuhodne (ne)chránený, a ešte pár iných, sa tlačia aj do nekonšpirátorskej hlavy.
Nijako však nezmenšujú ani nespochybňujú podstatu deja: dvaja – či po novom (Bellingcat) šiesti – ruskí agenti sa dopustili na území ČR teroristického činu, aký bol doteraz predstaviteľný len pod vlajkou Islamského štátu, čo by malo byť akurát dosť, aby preformulovalo k väčšiemu sprísneniu ruskú politiku EÚ aj NATO.
Tie otázky, zdanlivo prirodzené, aké sypú z rukáva napr. na Hlavných správach známe firmy ako Draxler, Chmelár a spol., len nastoľujú ruský svet, v ktorom niet jednoznačnej pravdy a neexistujú ani stabilné fakty. Sú iba názory, ktoré – keďže sme demokrati – sú si všetky rovné.
