Môj syn sa na mňa nepodobá. Od chvíle, keď bábätká viac pripomínajú mimozemšťanov ako ľudí, bolo zrejmé, že toto dieťa nie je „moje“. Rokmi sa podoba na manžela a jeho rodinu len a len stupňuje.
Moje ústa? Tvar očí? Som tam niekde, pýtam sa seba samej, keď sa dívam, ako spí v našej posteli. Spánok uvoľňuje jeho pekné črty a ja sa snažím vidieť aspoň náznak niečoho, na čo sama hľadievam v zrkadle.
Už hodný čas pritom myslím aj na iné ženy. Mamy, ktoré vlastnú podobu v deťoch nehľadajú nikdy a to aj napriek tomu, že ich synovia a dcéry rástli v ich telách a že ich priviedli na svet.
Na čo asi myslia tieto mamy, keď oči ich synov nepripomínajú tie ich, alebo keď do vrkoča zapletajú vlasy nečakanej farby? Myslia na to, ako asi vyzerali ženy, ktorým za svoje deti vďačia?
Niekto niekedy musí pomôcť
Keď ma priateľka Zuzka pozvala na obed a povedala, že niečo potrebuje, tušila som, že nepôjde o bežnú láskavosť. Z tónu, akým na stretnutí nástojila, sa dalo čakať niečo nezvyčajné.
Zuzana nepotrebovala radu. Nechcela informácie ani pomocný hlas. Bola už dávno rozhodnutá, vybrala si centrum a zistila všetko, čo potrebovala vedieť.
„Chcem len, aby o tom niekto vedel, a aby mi pomohol, ak to bude treba,“ vraví mi. Než sa pustím do polievky, dozviem sa, že moja kamarátka sa rozhodla pre dobrovoľné darcovstvo vajíčok.
Kým sme obedovali, v hrubých črtách mi povedala, že bude musieť prejsť viacerými vyšetreniami, absolvovať hormonálnu stimuláciu a napokon, v pravý čas, aj nie celkom jednoduchý odber vajíčok v plnej narkóze.
„Toto ale nie je maličkosť a má to riziká,“ upozorňujem ju. „Má,“ priznáva, „ale niekto niekedy musí pomôcť.“
