Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
„Darmo sa snažili ľudia zohaviť zem, darmo všade hromadili kamene, aby na zemi nič nerástlo, darmo vytŕhali každé predierajúce sa stebielko trávy – jar bola jarou ešte len aj v meste.“ Tak začína svoj román Tolstoj v preklade Sone Čechovej.
„Jar nastala. Lúče slnca otepleli; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťaby hladilo, a plné sviežosti.“ Tak otvára Timrava svoju novelu.
„Prišla jar. Pohovorme si teda o dievčatách.“ Tak napísali na úvod svojho fejtónu Satinský s Lasicom.
Priznávam, spomedzi spomenutých úkazov to boli v časoch nášho junošstva práve posledne menované dievčatá, ktoré nám, chlapcom, napovedali, že jar je tu.
Vlasy vypustené z kobiek pletených čapíc, nohy vychádzajúce z kláštorov dlhých nohavíc, tváre zapálené v západoch slnka – to boli tie pravé zvestovateľky leta. Kdežeby lastovičky. Tie sme nevideli.
Tieto jarné amnestie každým rokom vyústili do lások na prvý pohľad.
Pravda, neboli sme všetci takí. Jeden môj kamarát, volajme ho Simpson, bol voči týmto prírodným javom imúnny. Na vine nebola jeho silná krátkozrakosť, ani plachosť. Naopak, dôvodom bola sila pohľadu, ktorý upieral dievčatám priamo do očí.
