Autor pôsobí v Ústave orientalistiky SAV, robí aj popularizačný kanál Afrika so Silvestrom
V Európskej únii sa kladie zásadný význam na hodnoty demokracie a slobody. Jej predstavitelia pravidelne odsudzujú nedemokratické vládnutie v krajinách ako Rusko, Čína, Venezuela či Bielorusko. Zmanipulované voľby, zastrašovanie či prenasledovanie opozície, alebo brutálne potláčanie demonštrácií v týchto krajinách, bývajú častým terčom kritiky európskych lídrov a inštitúcií.
Na druhej strane sú však v Európskej únii štáty s pomerne dlhou tradíciou v podporovaní diktátorov, ktorých označujú za spojencov, či dokonca priateľov. A to aj napriek tomu, že používajú rovnako brutálne nástroje budovania osobnej moci ako Putin či Lukašenko.
Užívajú si finančnú alebo vojenskú podporu západných krajín a ich diktátorské praktiky európskych predstaviteľov zaujímajú len málo alebo takmer vôbec.
Selektívna slepota starých demokracií
Učebnicovým príkladom takého partnerstva sú vzťahy Francúzska s niektorými štátmi subsaharskej Afriky.
Asi máloktorá krajina v Európe stelesňuje v našich predstavách ideály a hodnoty Západu a Európskej únie tak ako Francúzsko. Veľmi kontroverzne preto vyznelo, keď sa 23. apríla francúzsky prezident Emmanuel Macron vybral na pohreb prezidenta stredoafrického štátu Čad, ktorý v jednej z najchudobnejších krajín sveta vládol železnou rukou viac ako tridsať rokov.
Dlhoročný čadský prezident Idriss Déby Itno zahynul len nedávno, 20. apríla, pri útoku povstalcov na severe krajiny.
K moci sa dostal v roku 1990 ako vojak pomocou prevratu, keď zvrhol diktátora Hissène Habrého. Napriek prísľubom demokratizácie začal budovať osobnú moc so sídlom v luxusnom prezidentskom paláci, ktorý sa stal jeho pevnosťou. A tešil sa pri tom výraznej podpore Francúzska a Spojených štátov amerických.