Hovoríme o víťazstve nad fašizmom, ale naozaj chápeme, že také víťazstvo nikdy nie je definitívne? Fašizmus nie je len nacistická mocnosť, ktorá v minulosti vyvražďovala ľudí v mene šialenej myšlienky. Fašizmus nie je pochovaný a zavalený masívnym pamätníkom pre obete. Obete si berie aj dnes. Má svoje prestrojenia a má svoje tváre dokonca aj v slovenskom parlamente.
Dnes už nemašíruje v rovnošatách a nedvíha verejne vystretú pravicu na pozdrav. V pivniciach si kreslí obskúrne číselné kombinácie, akoby v nich bola skrytá moc. Asi aj je, moc zla a ignorancie. Hnisá pod tetovanými hákovými krížmi a čaká na svoj čas. Zabúdaním mu dávame šancu.
Apeluje na najnižšie pudy. Ráta s tým, že mnohí jeho útoky budú zľahčovať a odvracať tvár, keď si do niekoho kopne alebo keď niekoho nazve parazitom. Aj preto sa snažíme vysvetľovať, že ôsmy máj nie je len voľný deň, keď ľudia v uniformách salutujú pri pamätníkoch a politici kladú vence.
Nestačí si zopakovať, že v minulosti sa ľudia premenili na vražedné stroje a v továrňach smrti prekonávali najhoršie predstavy, čoho je človek schopný. Musíme chápať, že sa to môže opäť stať.
Moji kolegovia v denníku SME za posledný rok vyrozprávali viaceré príbehy hrôzy a straty, keď nacisti nielen vraždili, ale oberali celé generácie o nádej, že existujú hranice, ktoré človek neprekračuje.
Nie je veľa Slovákov, ktorí počuli o tábore smrti v Jasenovci. Napriek tomu, že tam umierali srbské, rómske, židovské aj slovenské obete.
Láger Jasenovac je masovým hrobom tisícov obetí ustašovského fašizmu. Počas tragickej noci tam odviedli aj štrnásťročného Ivana Vrabčeka. Viac sa k mame Anne nevrátil. Takisto ako bratia Vlado a Alexander Záborskí. Alexander mal iba trinásť. Prečítajte si o nich viac, lebo nie sú to len mená.

Ak zabudneme, tak budú silnieť hlasy, ktoré spochybňujú holokaust. Budú si pripomínať, že veď v slovenskom štáte sa dobre žilo a "židovské obyvateľstvo je zásobované potravinami v dostatočnom množstve... Tovaru je na tomto území v nevyčerpateľnej miere, od rúžu až po púder a parfum z Paríža". Presne tak, ako to tvrdila oficiálna propaganda, ktorú si obyvateľstvo čítalo v denníkoch Slovák, Slovenská politika a Gardista v novembri 1942, v čase, keď sa skončila obrovská vlna deportácií tisícov slovenských Židov.

Napriek tomu, že takmer päť rokov druhá svetová vojna k väčšine obyvateľov slovenského štátu prenikala skôr z dennej tlače alebo prostredníctvom navrátilcov z východného frontu, posledné mesiace zmenili vtedajšiu krajinu na nepoznanie. Straty na životoch a škody na psychike ľudí sa nedajú vyčísliť, ale len materiálne škody dosahovali tridsaťnásobok vtedajšieho ročného štátneho rozpočtu Československa. Moji kolegovia si pre vás prečítali monografiu Vojnové škody a rekonštrukcia Slovenska 1944 - 1948 a vybrali pre vás najdôležitejšie momenty.

Občas sa pýtame, čo nové sa dá ešte o tej hrôze povedať, lenže utrpenie nie je anonymné a aj po mnohých rokoch sa k nám dostávajú neznáme príbehy, ktoré ilustrujú, ako zasahovala vojna do života aj tých, ktorí nebojovali na frontoch. Málo sa vie o táborových bordeloch, kde nacisti nútili ženy prostituovať sa. Väčšina tých žien sa domov nikdy nevrátila alebo sa vrátili ťažko choré a väčšina z nich neskôr zomrela. Ako vyzeralo nacistické sexualizované násilie?

Ľudia, ktorí proti fašistom bojovali v slovenských horách, pomaly odchádzajú. Navštívili stovky škôl, najmä okolo výročia Slovenského národného povstania. Ale tisícky príbehov sa skrývajú v rodinách, kde aj malá odvaha bola v tom čase obrovská, lebo pripomínala tú lepšiu podstatu človeka. Lebo hraničné situácie skúšajú národy a je jedno, či sú veľké, alebo malé.

Nezabúdajme. Lebo na naše zabúdanie môžu doplatiť ďalšie generácie.