Autor je ochranár, podpredseda strany Spolu
Staronové Programové vyhlásenie vlády nič nemení na predsavzatiach ešte z roku 2020. To ale nie je podstatné. Dôležité je, či konečne nastal čas na reformu národných parkov alebo ju opäť raz odložíme na ďalšie voľby. Skúsme sa pozrieť na to, aké šance má súčasná vláda pohnúť s týmto naozaj starým problémom.
Budaj mieni, Mičovský a Kollár menia
Ak by sme sa držali Programového vyhlásenia, ktoré by mohlo byť záväzné pre koaličných partnerov, tak tu máme viaceré kľúčové vyjadrenia stojace za povšimnutie. Napríklad: „Vláda SR zabezpečí jednotnú správu chránených území pod MŽP SR.“
Táto veta znie nádejne, no jej zmysel zďaleka nie je jednoznačný. Mala by znamenať, že Štátna ochrana prírody bude reálne spravovať všetky chránené územia. To sa, samozrejme, nestane, pretože polovica území patrí súkromným vlastníkom, ktorých nevyvlastníme a navyše je úplne nereálne spravovať štátne pozemky aj na rozsiahlych územiach Chránených krajinných oblastí.
V realite by mohlo ísť len o správu štátnych pozemkov v národných parkoch. Bez správy územia sú parky úplne bezzubé, pretože nedokážu chrániť prírodu na cudzích pozemkoch. Bez správy pozemkov dokonca nevedia vybudovať ani náučný chodník. Môžu niečo robiť, len ak bude vlastník súhlasiť. A ten bude súhlasiť len s tým, čo chce on – žiadne ochranárske „nezmysly“ tolerovať nebude.
Ak je dnes v národných parkoch správcom lesný závod, a nezmení sa to, tak je vymaľované.
Napriek chceniu ministra Budaja sa nezdá, že by došlo k prevodu lesov v národných parkoch. Ak to naozaj chceli urobiť, malo k tomu dôjsť hneď na začiatku, predtým ako sa s Jánom Mičovským a Borisom Kollárom začali naťahovať o zonáciu Muránskej planiny.
Ak by parky spravovalo MŽP, nemohol by sa Budaj hádať s Budajom. Mičovský s Kollárom sú hlavnými ideologickými oponentami prevodu pozemkov, a tým aj celej reformy národných parkov. Predpokladám, že túto vetu v Programovom vyhlásení si práve oni budú vykladať inak, ako by si Budaj želal...
