Autor je analytik Inštitútu pre stratégie a analýzy (ISA) Úradu vlády SR, text predstavuje súkromný názor autora
V minulom týždni bol najčítanejším rozhovorom v prominentnom slovenskom konzervatívnom denníku rozhovor s mladým Slovákom, ktorý mal počas magisterského štúdia na Kolumbijskej univerzite v New Yorku niekoľko negatívnych skúseností, ktoré pripisoval, doslova, „liberálnej totalite“.
Podstatou týchto skúseností bolo obmedzovanie príležitostí respondenta, ktorý ako biely muž nepasuje do menšinových skupín, podporovaných univerzitnými či zamestnávateľskými programami, a teda okolo seba vidí ľudí, ktorí dostávajú „niečo za nič“.
Americká meritokracia týmto podľa neho ustúpila totalite, pripomínajúcej reálny socializmus v Československu.
Pod vrstvou ideologického strachu a odporu voči zmene je centrom tohto hnevu viera v spravodlivosť a nutnosť meritokratického usporiadania spoločnosti, teda prideľovania výhod iba na základe úsilia a nadania. Predstava, že nie zvýhodnenie znevýhodnených či menej reprezentovaných, ale len čistá úroveň vlastných schopností má rozhodovať o úspechu v živote.
Meritokracia v jej praktickej a dnešnej forme je však mýtus. A škodlivý mýtus, pretože z objektívnych nerovností, násobených dedičnosťou socioekonomického postavenia robí normatívnu otázku z úspechov a porážok, čím škodí menej i viac úspešným.
Aj keď sa slovenský kontext v mnohom od toho anglosaského líši, pochopenie a akceptovanie podstaty problému s meritokraciou nám môže pomôcť s mnohými spoločenskými problémami na Slovensku.
Dedičné rozdiely
V posledných dvoch rokoch vydali dvaja profesori elitných právnických fakúlt, Michael Sandel z Harvardovej univerzity (známy online kurzom Spravodlivosť) a Daniel Markovits z Yalovej univerzity dve knihy, ktoré vieru v spravodlivosť meritokratického organizovania spoločnosti spochybňujú.
