Autor je odborný asistent v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK
Vo februári tohto roka sa poslankyňa SaS Anna Zemanová stala terčom kritiky za svoje vyjadrenia o vládnej očkovacej stratégii. Podľa jej slov bolo v poriadku uprednostniť pri očkovaní ľudí z dôležitých hospodárskych odvetví pred ľuďmi v dôchodkovom veku. Bez ekonomiky, bez peňazí na chod štátu, to podľa nej nejde.
Keďže reč bola v prípade seniorov o vakcínach zachraňujúcich život, jej slová vyzneli akoby životy ľudí nad 65 rokov, ktorí „netvoria ekonomickú hodnotu“, už vlastne nemali cenu. Hoci patria k najzraniteľnejším, pri sústredení sa na ekonomiku sa ich životy stávajú akoby nehodné trúchlenia.
Pandémia okrem iného ukázala, z koho sa vo verejnom diskurze stáva zraniteľná skupina a komu sa zraniteľnosť upiera. Politici často a radi prízvukujú, že sme v tom spoločne a že na všetkých životoch záleží, ale nielen v ich skutkoch a slovách sa často ukázalo, že to tak celkom nie je.
Rámec vedy a rámec bezpečnosti
Zvykli sme si na rámec, v ktorom je náchylnosť na ochorenie a podľahnutie vírusu čisto biologickou záležitosťou – vieme, že čím starší a chorľavejší niekto je, tým väčšiu šancu má koronavírusu podľahnúť.
Ale chorobnosť je rovnako dôsledkom chudoby, vylúčenia, izolácie, absencie prevencie atď., nie je teda len biologickým javom.
Videli sme tiež, že dôsledky vírusu, ako aj dôsledky protipandemických opatrení, nemali dosah na všetky skupiny obyvateľstva rovnako. Ľudia bez domova, ľudia žijúci v domovoch sociálnych služieb, chronicky chorí a zdravotne ťažko postihnutí, ženy čeliace partnerskému násiliu, starí a osamelí, ako aj ľudia z vylúčených komunít – tí všetci sa v pandemickom jazyku stali buď neviditeľnými, alebo vopred stratenými, ich ujma a strata sa stala pochopiteľnou, samozrejmou, a sama osebe nehodnou trúchlenia.