Autor je teológ a spisovateľ
Môžeme si myslieť, že samotné označenie našej civilizácie ako Západ je prekonané. Rovnako zastarané a nepoužiteľné ako Východ alebo ako hanlivo hovoria dodnes Francúzi les pays de l’est, krajiny východu.
Že Kunderova teória o strednej Európe ako o unesenom Západe dnes neobstojí nielen pre zjednodušené klišé o monolitnom bloku, ale práve preto, že samotné krajiny západnej Európy sa od čias, keď Kundera napísal svoju zúfalú esej, zmenili viac, ako sme dokázali postihnúť.
Mohli by sme sa teda nazdávať, že tak, ako koniec studenej vojny prekonal rozdelenie a vnímanie oboch častí Európy a zjednotil ju aspoň v očiach ázijských a amerických turistov, ktorí prestali vnímať rozdiel medzi Nemeckom a Poľskom, zmizli z nášho slovníka aj obsahovo preťažené pojmy ako Západ alebo, v menšej miere, jeho dvojička Východ.
Posledné dve desaťročia sa zdalo, že obe časti kontinentu k sebe nespochybniteľne smerujú, že ich nedokáže zastaviť nič, ako nič nedokázalo zastaviť amerických a sovietskych vojakov, keď si po obkľúčení a obsadení Nemecka podali ruky na Labe v meste Torgau.
Zakomplexované paralely a metafory
Európske zjednotenie prinieslo zdanlivo druhý moment obnovenia európskeho civilizačného paktu, ktorého príslušníkmi sú všetky európske národy a krajiny.
No zdá sa, a nie iba s prihliadnutím na pozastavenú ekonomickú konvergenciu, teda približovanie a vyrovnávanie životnej úrovne na kontinente, ale predovšetkým v oblasti vzťahu k politickým inštitúciám, že niečo u nás, na východ od Labe a od Dunaja, nefunguje, nestalo sa súčasťou našej obnovenej zjednotenej identity, ale slúži ako kulisa pre mentalitu, ktorá mnohými svojimi prejavmi neostala iba v období pred európskym zjednotením, ale hlboko v časoch pred ukončením studenej vojny.
