Autor je analytik, publicista a expert na európsku politiku
V nedeľu 9. mája bola v sídle Európskeho parlamentu v Štrasburgu oficiálne otvorená Konferencia o budúcnosti Európy . Bolo komorné kvarteto, husľový sólista, absolventi európskeho študentského programu Erasmus a oduševnený prejav mal aj francúzsky prezident Emmanuel Macron.
No nechýbalo veľa a plánované slávnostné podujatie mohlo byť zrušené.
Europoslanec a bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt, ktorý je vo výkonnej rade konferencie hlavným zástupcom Európskeho parlamentu, totiž trval na tom, že o záverečných výstupoch konferencie má rozhodnúť jej plenárne zasadnutie.
S tým nesúhlasili predovšetkým členské štáty, pretože mnohé vlády majú obavy z prípadných návrhov na zmeny v európskych zmluvách.
Tento projekt je spolufinancovaný Európskou úniou prostredníctvom grantu Európskeho parlamentu. Tento článok odráža výlučne názory autorov a Európsky parlament nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.Po tom, čo Verhofstadt s podporou hlavných politických frakcií pohrozil, že ak členské štáty neustúpia, europarlament podujatie zruší a presunie na neskorší termín, bol nakoniec necelých 48 hodín pred jeho začiatkom dosiahnutý kompromis.
Záverečnú správu o výsledkoch a odporúčaniach Konferencie o budúcnosti Európy síce pripraví jej výkonná rada, ale musí pritom vychádzať z diskusií a návrhov, ktoré odznejú na plenárnom zasadnutí.
Súčasťou dohody o spôsobe práce je aj podmienka, že výkonná rada bude pri prijímaní záverečnej správy postupovať konsenzuálne, čo v praxi znamená, že ak budú mať zástupcovia parlamentu pocit, že názory občanov či národných parlamentov v nej nie sú dostatočne zastúpené, môžu prijatie správy zablokovať.
Význam sporu o pohovku
Konflikt európskych inštitúcií vždy naznačuje, že ide o niečo dôležité – ak aj nie hneď dnes, tak určite výhľadovo v budúcnosti. V posledných týždňoch sme boli svedkami dvoch takýchto konfliktov. Tým prvým bola tzv. sofagate, teda spor o to, či je postavenie predsedníčky Komisie protokolárne rovnocenné s postavením predsedu Európskej rady.
Fakt, že na čele Komisie je po prvýkrát žena a že incident s pohovkou sa odohral na prijatí u autoritárskeho tureckého prezidenta Erdogana, úplne prekryl mocenský rozmer tohto konfliktu.
Je najvyšším predstaviteľom Únie predseda Rady, ktorému prepožičiavajú autoritu šéfovia vlád a hlavy jej členských štátov? Je ním predsedníčka alebo predseda Komisie, ktorú ešte navyše potvrdzuje aj priamo volený Európsky parlament? Alebo sú tieto dve funkcie protokolárne rovnocenné?
Európske zmluvy na tieto otázky nedávajú odpoveď, doterajšia prax však za neformálnu hlavu Únie považovala predsedu Európskej rady, či už ním bol Belgičan Herman van Rompuy, alebo Poliak Donald Tusk. Symbolicky sa tým vysielal signál, že EÚ je predovšetkým spoločenstvom členských štátov.
Ursula von der Leyenová túto symboliku spochybnila a pripomenula, že legitimita jej funkcie vychádza z parlamentu voleného občanmi všetkých členských štátov. „Sofagate“ nie je len kapitolou v zápase o rovnoprávne postavenie žien, ale predovšetkým epizódou postupnej a dlhodobej premeny pôvodne ekonomického spoločenstva na štátny útvar.
Nedotýkajte sa zmlúv
V tomto kontexte treba chápať aj zdanlivo malicherný spor dvoch európskych inštitúcií o to, kto bude formulovať a schvaľovať záverečnú správu z Konferencie o budúcnosti Európy.
Dvanásť členských štátov, predovšetkým zo severu, ale pridali sa aj Rakúsko, Česko a Slovensko, sa ešte v marci dohodlo na spoločnom postupe, v rámci ktorého vopred odmietli prípadné návrhy na zmeny európskych zmlúv ako nerealistické.
“Možno je celá konferencia len nástrojom na prelomenie veta, ktorým niektoré členské štáty blokujú širšie využívanie väčšinového hlasovania v Rade EÚ.
„
Občania by mali podľa nich diskutovať o témach, ktoré vychádzajú z existujúcej Strategickej agendy schválenej Európskou radou (teda premiérmi členských štátov) a konferencia by nemala prijímať žiadne právne záväzné závery ani zasahovať do legislatívnych procesov.
Diskusia áno, ale len o tom, čo považujú za rozumné vlády členských štátov. Poriadok musí byť.
Lenže hoci internetová diskusná platforma, ktorú vytvorila Komisia, ponúka vopred definované tematické okruhy, umožňuje zároveň každému občanovi EÚ podať akýkoľvek návrh či vytvoriť podujatie na jeho podporu.
Pri takomto nastavení verejnej diskusie je úloha kurátora kľúčová a nie je vôbec jedno, či sa jej ujme deväťčlenná výkonná rada, alebo 433 účastníkov plenárneho zasadnutia.
Samotná Konferencia o budúcnosti Európy nielenže nemá právomoc schváliť prípadné zmeny európskych zmlúv, ona ich nemôže ani formálne navrhnúť. Ak však s odvolaním sa na vôľu občanov takéto návrhy zahrnie do svojej záverečnej správy, môže sa parlament rozhodnúť, že využije svoju právomoc a navrhnuté zmeny predloží sám.
Práve tomu by sa chceli niektoré členské štáty za každú cenu vyhnúť. Jednak preto, že im súčasné fungovanie Únie v podstate vyhovuje a nemajú záujem o posilňovanie európskej suverenity na úkor národných kompetencií.
Ďalším dôvodom je, že tých pár vylepšení, ktoré by si želali – napríklad, aby sa o zahraničnej politike hlasovalo v Rade kvalifikovanou väčšinou a nebol už potrebný súhlas všetkých, ako je to dnes - sa dá dosiahnuť aj v rámci platných zmlúv.
Hlavne sa boja však referend, ktoré by v závislosti od rozsahu zmien mohli byť v niektorých štátoch ústavnou podmienkou ich ratifikácie, zatiaľ čo v ďalších by mohli byť vynútené vnútropolitickou situáciou.
Kto sa bojí výsledku
Aký je teda vlastne celý zmysel Konferencie o budúcnosti Európy? Vtipné je, že to dnes vlastne nevieme, pretože sa to ukáže až po jej skončení.
Možno to bude len extravagantný prieskum verejnej mienky, do ktorého sa síce zapojí viac ľudí, než keby ho robila renomovaná agentúra, ale bude menej reprezentatívny z pohľadu demografických a socioekonomických charakteristík jeho účastníkov.
Možno o rok zistíme, že to bola vlastne kampaň politického marketingu, ktorá mala zaujať občanov, zvýšiť ich záujem o európsku politiku a tým aj legitimitu jej aktérov. Možno je celá konferencia len nástrojom na prelomenie veta, ktorým niektoré členské štáty blokujú širšie využívanie väčšinového hlasovania v Rade EÚ.
Možno sa však aj vďaka tejto konferencii ukáže, že snaha o zmenu dnešnej Únie na silnejšiu a solidárnejšiu má zmysel len vtedy, keď o nej budú môcť občania nielen diskutovať, ale aj rozhodnúť o tom, či ju prijmú, alebo odmietnu.
Spor medzi europarlamentom a vládami členských štátov o kontrolu nad výstupmi konferencie bol sporom o to, či dokážeme o európskej budúcnosti diskutovať bez strachu z výsledku.
